Michael Laitman

Nebolo. Duchovný stav si na krátku dobu udržala Abrahámova skupina, ktorá opustila Babylon. Keď vyšli z Egypta, povzniesli sa na novú úroveň a potom počas stavby Prvého Chrámu dosiahli ešte oveľa vyšších duchovných stupňov.

Keď hovoríme o Chráme, nehovoríme o stavbe z kameňa a z dreva. Namiesto toho hovoríme o vnútornej stavbe duše. Pri stavbe Prvého a potom Druhého Chrámu nastalo obdobie dosiahnutia významnej duchovnej úrovne, potom sme zhruba pred dvoma tisíckami rokov z týchto duchovných stupňov zostúpili.

Abrahámovej skupine, ktorá dostala meno „ľud Izraela“ a neskôr pod Mojžišovým vedením „židovský národ“, sa v tom čase podarilo dosiahnuť duchovný stav. Ľudstvo vo všeobecnosti však do duchovného sveta nevstúpilo, pretože si v čase, keď bolo v Babylone, nechcelo osvojiť metodiku odhalenia jedinej dávajúcej sily lásky, ktorá nám všetko poskytuje, sily spojenia, ktorá existuje v prírode a nazýva sa „Stvoriteľ“. Preto musel Abrahám opustiť Babylon len s tými ľuďmi, ktorí ho chceli nasledovať.

Ľudstvo ako celok teda nikdy v minulosti duchovnosti nedosiahlo. Dnes sme však vstúpili do novej vývojovej fázy, kedy bude musieť duchovný stav dosiahnuť každý človek do posledného. A každý človek k tomu má v sebe skrytý potenciál. Už teraz sa nachádzame v stave kolektívnej spolupatričnosti medzi sebou navzájom a s dávajúcou silou lásky a spojenia, ktorá nás drží pohromade. Tento stav má niekoľko názvov vrátane týchto: „zjednotená duša Adama HaRišona“ a „Malchut (kráľovstvo) sveta Ein Sof (Nekonečno)“. Taký je náš skutočný večný a dokonalý stav. K jeho odhaleniu sa postupne vyvíjame. V súlade s tým sa stále viac ľudí začína prebúdzať s túžbou po niečom väčšom, po niečom inom, než je celý rad svetských pôžitkov.

V dobách starovekého Babylonu sa ľudstvo Abrahámovej metóde kolektívne neprispôsobilo. Dnes sa však nachádzame v novej situácii, kedy bude neustále narastať utrpenie, čo nás už teraz núti stále viac spochybňovať spôsoby, akými vo svete premýšľame a konáme.

A tak či onak – buď prostredníctvom rastúceho uvedomenia si systému prírody a našej role v ňom, to znamená, prostredníctvom našej snahy sa prispôsobiť jeho integrálnym zákonom, alebo prostredníctvom rastúceho utrpenia – bude nakoniec údelom každého človeka dosiahnutie duchovného stavu.

Je to tak, ako je napísané: „Lebo zem bude plná poznania Hospodina, ako vody pokrývajú more“ (Iz 11, 9) a „Poznajte Hospodina, lebo všetci ma budú poznať, od najmenšieho po najväčšieho“ (Jer 31, 33 ).