Michael Laitman

Pokiaľ má človek správny postoj k svetu, je možné ho ponoriť do ľadovej vody, držať ho tam hodinu a nič sa mu nestane.

Čo je komplikovanejšie, choroba duše alebo choroba tela?

Vnútorná choroba duše je oveľa komplikovanejšia, pretože je v podstate základom všetkých chorôb! Úplne všetkých! Pokiaľ má človek správny postoj k svetu, môžete ho ponoriť do ľadovej vody, držať ho tam hodinu a nič sa mu nestane.

Čo je správny postoj k svetu?

Správny postoj k svetu znamená, že je v rovnováhe s prírodou, s fyzickou prírodou, ale hlavne – s vnútornou prírodou. Necíti sa od nej oddelený.

Ako tento účinok dosiahnuť?

Na to sú celé techniky. Ale nie orientálne. Hoci je pravda, že to čiastočne tiež dosahujú aj tie orientálne, súčasnému človeku však už nie sú schopné priblížiť sa. V zásade sa zaoberali prepojením vnútorného sveta človeka s prírodou, s okolitým svetom na veľmi primitívnej úrovni.

Problém spočíva v tom, že neživá, rastlinná a živočíšna príroda existujú jedna vo vnútri druhej: neživá v rastlinnej, rastlinná v živočíšnej. Človek sa však rozvíja, vyvíja sa obrovskou rýchlosťou. A tak sa zrazu necíti byť súčasťou prírody, ale nad ňou, vytvára akési umelé formy existencie, života. Vystupuje z rámca prírody.

K tomu došlo už pred tisíc rokmi. Ale v tom najdôležitejšom sme sa odtrhli niekedy v stredoveku, v posledných 300-400 rokoch. A nemôžeme s tým nič robiť. Táto obrovská priepasť medzi nami a prírodou začala spôsobovať najrôznejšie problémy – psychické, fyzické atď.

Na jednej strane ich akoby kompenzujeme znalosťou našej prirodzenosti a snažíme sa ich nejako mechanicky kompenzovať, nahrádzať, dopĺňať.

Na druhej strane však už naďalej nemôžeme harmonicky žiť v prírode ako zvieratá, ako živočíchy. Nemôžeme, lebo už nie sme súčasťou prírody. Už sme sa pozdvihli na úroveň „človeka” nad rámec súčasti prírody. Teraz je neživá, rastlinná, živočíšna príroda a človek sa oddelil. Človek žil ako prírodný tvor prakticky iba asi do XV. storočia nášho letopočtu.

A potom – koniec, drali sme sa dopredu a dnes už nepatríme k prírode, pozdvihujeme sa nad ňu. Preto si ju snažíme podmaniť, stlačiť ju, ovládnuť a tak ďalej. Ale samozrejme z toho nevychádza nič dobré.

Je potrebné, aby sme pochopili, akým spôsobom môžeme dopĺňať prírodu a príroda – nás.