Michael Laitman

V Japonsku sa odohral pozoruhodný prípad, ktorý ilustruje, ako ďaleko sú ľudia ochotní zájsť, aby deťom poskytli pocit bezpečia a emočnú oporu. Mladé dievča vyrastajúce v rodine s jedným rodičom čelilo v škole šikanovaniu, pretože nemalo otca. Jej matka, hlboko znepokojená a neschopná nájsť pomoc u učiteľov, sa obrátila na agentúru „rent-a-hero“ (prenájom hrdinu). Vybrala láskavého, pozitívneho a starostlivého muža, ktorý plne prijal rolu otca. Po dobu desiatich rokov túto rolu zastával – chodil s dievčaťom do kina, do parkov, na prechádzky aj na triedne schôdzky. Postupom času sa z predtým nesmelého a uzavretého dievčaťa stala sebavedomá a šťastná osobnosť.

Tento príbeh zdôrazňuje dôležitosť vytvárania podporného prostredia pre dieťa a zároveň emočný význam takéhoto vzťahu aj pre matku. Zaujímavé je, že tieto vzťahy môžu byť niekedy hlbšie a zmysluplnejšie ako prirodzené rodinné väzby. Keď niekoho vnímame ako „svojho“, môžeme prepadnúť samozrejmosti a zanedbať skutočné prepojenie. Naopak, vedomé budovanie vzťahu, ako v tomto prípade, vytvára blízkosť, ktorá je nielen skutočná, ale aj aktívne kultivovaná.

V podobných prípadoch sa medzi účastníkmi vytvára zvláštne puto – nie intímne, ale založené na vnútornej podpore a vzájomnej spolupráci. „Nepravý otec“ v tomto príbehu hral kľúčovú emočnú úlohu – hovoril dievčaťu, že ju má rád, a plne sa zapojil do jej života. Hoci si mohol byť vedomý určitého vnútorného konfliktu tejto situácie, jeho emočná angažovanosť nakoniec posilnila sebavedomie dievčaťa.

Je však etické „klamať“ dieťaťu týmto spôsobom? Odpoveď je možné nájsť vo výsledkoch. Ako sám „otec“ reflektoval, hoci existuje určitá obava, ako dievča zareaguje, keď zistí pravdu, s najväčšou pravdepodobnosťou bude vďačná za starostlivosť a pozornosť, ktorú dostala. Kľúčové však je, aby ju tento muž podporoval, kým nebude mať niekoho iného – napríklad manžela – kto túto rolu v jej živote prevezme. Nemôže ju jednoducho opustiť, pretože počas formatívneho obdobia jej života zastáva úlohu otca, sprievodcu a emočnej opory.

Tento trend najímania „otcov“ alebo dokonca starších mentorov odráža spoločenskú potrebu vedenia a múdrosti, ktorú moderné rodiny a inštitúcie stále častejšie nedokážu zabezpečiť. Plne podporujem myšlienku privádzania skúsených jedincov do života mladých ľudí, aby im odovzdávali životné lekcie a smerovali ich. Spoločnosť postráda komplexný systém, ktorý by deti učil, ako sa orientovať v živote, čím vzniká medzera v prenose hodnôt, skúseností a správneho spoločenského správania. Moderné deti nemajú spoľahlivé zdroje múdrosti – televízie, počítače ani školy túto rolu nedokážu plne zastúpiť.

Aby sme vychovali šťastných a vyrovnaných jedincov, spoločnosť potrebuje jasný a konzistentný vzdelávací program vedený schopnými učiteľmi, mentormi a vychovávateľmi. Keď rodina, komunita, rovesníci a médiá spolupracujú v harmónii, ľudia môžu vyrásť v celistvej osobnosti. Hodnoty, ktoré treba odovzdávať, by sa mali zameriavať na správne správanie v spoločenstve, učiť ľudí, ako žiť v súlade ako súčasť skupiny. To zahŕňa pochopenie dôležitosti úlohy každého jedinca v rámci „ľudskej svorky“, čím sa posilňuje pocit vzájomnej podpory a zodpovednosti.

Zaujímavé je, že inšpiráciu môžeme nájsť u vlkov. Vlci žijú vo svorkách výnimočne dobre – majú jasnú hierarchiu a silný zmysel pre zodpovednosť voči sebe navzájom. Ľudia sa môžu týmto modelom inšpirovať: žiť ako „svorka“, kde každý člen chápe svoju hodnotu a prispieva k blahu celku. Dá sa povedať, že ak chceme byť skutočnými ľuďmi, mali by sme byť ako vlci. Vlčia dynamika je obdivuhodná – rodičia vedú, mláďatá nasledujú a všetci sa o seba starajú, čím vytvárajú spoločnosť, ktorá prosperuje vďaka vzájomnej podpore.