Michael Laitman

Mnohí ľudia majú pocit, že im čas doslova uniká pomedzi prsty. Zaoberáme sa súrnymi, neodkladnými záležitosťami, to najdôležitejšie nechávame na neskôr a zrazu zistíme, že nám na to nezostal čas. Ako správne využívať čas, aby sme každú minútu zrealizovali čo najefektívnejšie?

Predovšetkým si poďme ujasniť, čo to znamená – čo najefektívnejšie? Povedzme, že chcem naplniť svoj život uspokojovaním základných túžob – po jedle, sexe, rodine, bohatstve, sláve a vedomostiach. Tieto túžby sú vlastné každému človeku v rôznych kombináciách, ktorými sa od seba navzájom líšime.

Tieto kombinácie určujú ciele, ktoré si v živote kladieme. Počas života sa však môžu meniť. Všetko závisí od toho, čo si moje okolie najviac cení, a od miery jeho vplyvu na mňa.

Ak je vplyv môjho okolia veľký, môže vo mne prebudiť túžbu po vede, moci alebo peniazoch, a to až do takej miery, že jedlo, sex a rodina pre mňa stratia predchádzajúci význam a budem ich využívať len na dosiahnutie slávy alebo moci. A možno to bude presne naopak.

Od spoločnosti závisí, ako človek seba samého realizuje. Hoci sú jeho prirodzené sklony tiež veľmi dôležité, smerujú človeka k realizácii v určitej, jemu vlastnej oblasti.

A tu vždy dochádza k boju medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Jednotlivec sa chce čo najplnšie realizovať s pomocou spoločnosti, zatiaľ čo spoločnosť chce jednotlivca potlačiť, využiť ho pre svoje dobro a pokiaľ možno, nebrať ohľad na jeho túžby. Samotní jednotlivci totiž pre spoločnosť nemajú žiadnu hodnotu – len do tej miery, do akej sa do nej zapájajú.

Takže ak chcem riadiť svoj čas, musím byť čo najviac rozvinutý v osobnej aj spoločenskej rovine, pretože len v spojení medzi nimi alebo na ich hranici nájdem svoju optimálnu sebarealizáciu.

Musím cítiť, k čomu spoločnosť smeruje, aký je jej cieľ, a dať to do súladu s tým, k čomu smerujem ja podľa svojich prirodzených sklonov. Aký by bol môj cieľ, keby som mohol zmeniť celý svet vo svoj prospech, a ako sa môžem realizovať s pomocou svojho okolia. Vtedy môžeme hovoriť o tom, že sa chystám riadiť svoj čas a realizovať ho tým najefektívnejším spôsobom.

Povznesenie sa nad čas

Mnohí ľudia na konci života zistia, že si v živote kládli nesprávne ciele. Naháňali sa za potešeniami, ktoré neustále unikali, a nakoniec zostali s prázdnymi rukami. Zostáva im už len ľutovať, že svoj život premárnili.

Začínajú tiež cítiť, že existujú vyššie, trvalé, ako sa zvykne hovoriť, nadčasové hodnoty, ktoré predtým zanedbávali. A tieto hodnoty – láska a dávanie, a nie prijímanie – mohli ich život urobiť úplne iným. Nedokázali však správne naložiť so svojím časom a teraz im ho už takmer nezostalo…

Preto je nevyhnutné od útleho veku učiť ľudí, ako si v živote stanoviť správne ciele a ako správne využívať čas na ich dosiahnutie. Potom sa budú môcť povzniesť na úroveň existencie nad časom. Čas nám je totiž daný práve na to, aby sme sa nad neho povzniesli. Čo to znamená?

Predovšetkým treba pochopiť, že čas je vnemom v našom tele a mimo tela čas neexistuje. Čas je veľmi subjektívne, vnútorné vnímanie človeka, pretože tak funguje náš organizmus. V skutočnosti meriame čas podľa frekvencie dýchania, tlkotu srdca, rýchlosti metabolizmu, teda podľa života nášho organizmu.

No ak sa odpojím od fungovania svojho fyziologického tela, môžem sa pozdvihnúť k inej časovej osi. Už to nebude čas, ale množstvo činov, ktoré som schopný zakaždým vykonať. A to je od času úplne nezávislé.

Je ťažké si to predstaviť, ale takáto dimenzia existuje. Veď aj Einstein tvrdil, že čas je relatívny. Dá sa natiahnuť alebo stlačiť, prípadne úplne zastaviť. A ak získame dodatočný systém vnímania – podľa činov dávania a prijímania – tak na vstupoch a výstupoch tohto systému začneme pociťovať úplne iný život, mimo času a priestoru.

Nová matrica vnímania

Náš svet je rozdelený na štyri úrovne: neživá, rastlinná, živočíšna príroda a ľudská úroveň – nie však v jej materiálnom stelesnení, ale v duchovnej sfére. Veď čím sa líšime od zvierat? Svojou vnútornou podstatou, svojím vnútorným vývojom, pričom fyziologicky patríme k tomu istému živočíšnemu svetu.

Preto musíme vyjsť aj za hranice pojmov času, pohybu a priestoru, ktoré sú vlastné týmto trom úrovniam – neživej, rastlinnej a živočíšnej, a žiť na stupni Človek. Tento stupeň zatiaľ ešte nechápeme, ale čaká na nás.

Na tomto stupni prijímané potešenie nezávisí od času, nie je obmedzené priestorom – veď sú to len úprimné vzťahy medzi ľuďmi, láska k blížnym. Tie dávajú človeku skutočné potešenie, napĺňajú ho a povznášajú nad živočíšnu úroveň k pocitu večného života. Tento stupeň sa nenachádza v našom svete. Musíme ho ešte len rozpoznať, sformovať ho a žiť na ňom. Nie je totiž spojený s naším telom, ale s novým vedomím, s novou „matricou“ vnímania.

Preto ak sa chceme naučiť riadiť svoj čas, musíme sa nad neho povzniesť – k realizácii svojej duchovnej úrovne, stupňa Človek, ktorým je dávanie a láska.