Michael Laitman

Kapitalizmus zvíťazil vo všetkých krajinách. Definitívne a bezpodmienečne. Počas svojho triumfu sa však svet opatrne pozerá dopredu: čo bude ďalej?

Ešte pred niekoľkými storočiami bola samospráva prirodzeným systémom ľudstva. Králi vládli krajinám a národom. Avšak egoizmus, ktorý je základom vývoja, nezostáva v pokoji. V určitom okamihu „sa prehupol cez okraj“ a presunul sa do progresívnejších fáz. Potom, pod náporom zvýšených požiadaviek, skončila počiatočná „prirodzená“ fáza histórie. Ľudia potrebovali nové systémy, ktoré poskytovali väčší úžitok a v ekonomickom jazyku „väčší zisk“. Úverový úrok.

Požičiavanie peňazí za diskontnú sadzbu začalo systematicky. Veľkí úžerníci sa začali nazývať bankári. Je pravdou, že úroky boli spočiatku skromné, ale s jedlom postupne rástla chuť. Na druhej strane, to umožnilo modernizovať priemysel, posilniť obchod a dať svetu jeho súčasný vzhľad. Pôžičky umožnili postaviť niečo, na čo neboli predtým sily, o čom sa nedalo vážne uvažovať.

Všetko má svoje hranice, dnes končí „úverová dovolenka“. Sú vyčerpané všetky zdroje – ekonomické, sociálne, psychologické. Trhy nie je možné „nafukovať“ do nekonečna a bez ich rastu prestanú fungovať moderné finančné mechanizmy navrhnuté pre obrovský zisk z pôžičiek.

Koľko tovarov a služieb možno ľuďom vnútiť? Koľko zbytočných a bezvýznamných vecí možno predať? Bez ohľadu na stovky miliónov hladujúcich ľudí, je svet presýtený. Dokonca ani „fiktívne peniaze“ alebo „virtuálna mena“ nevyrovnajú nevyváženosť, ktorá sa objavila – naopak, privedú ju na svoj logický koniec.

Áno, kapitalizmus je smrteľný. A práve teraz, na vrchole moci, umiera. Koniec koncov žije „z infúzie“, je pripojený k „umelej ventilácii pľúc“, potrebuje nekonečné rozšírenie, aby „dýchal“. Keď prúd kyslíka slabne, systém kolabuje. Musí byť podporovaný umelo, ale je to len odklad.

Rozkvet je za nami, kapitalistická rajská záhrada vädne. Súčasná demokracia sa mení na diktatúru slobody, ako ju chápu ideológovia. To je ešte horšie ako konzervatívne buržoázne „hodnoty“ zlatého teľaťa. A mládež je klamaná sľubmi „emancipácie“ – to, čo je za nimi, v skutočnosti nezodpovedá duchu histórie.

Medzitým prichádzajú na svet generácie, vnútorne menej a menej „zamerané“ na konzumerizmus. Majú iné ciele, iné záujmy. Najmladšia – generácia alfa – všeobecne tiahne k minimalizmu. Pohodlie v ich chápaní nesúvisí s majetkom. Nepriťahujú ju firemné výhody, kariérny rast. Chcú život žiť, nezaťažovať sa zbytočnými starosťami.

Toto sú štádia vývoja ľudskej prirodzenosti a nemožno s tým nič urobiť. Mladej generácii je v našom svete tesno. A preto elity, ktoré po dlhú dobu budovali svoju moc na konzumnej spoločnosti, postupne strácajú svoje ovládacie páky. „Generácia zákazníkov“ je minulosťou a s ňou aj priemysel, ktorý jej slúži. Svet sa mení a mení sa veľmi rýchlo.

Aká bude nová etapa? Je správnejšie sa opýtať: aké budú nové túžby?

Aby sme tomu porozumeli, musíme triezvo posúdiť súčasnú situáciu. V skutočnosti sa ľudský egoizmus vyčerpal. Preto máme pred sebou hmlu. Éra egoistického prekonávania problémov skončila, ľudstvo vstupuje do novej paradigmy.

Nie je náhodou, že „realita vecí“ je nahradená virtuálnou realitou, ktorá nekladie na človeka osobitné povinnosti voči ostatným. Pred tým všade vládli dress code, životný štandard, spotreba, úroveň hojnosti. Dnes je to stále viac zastúpené materskou školou alebo anachronizmom. Veci a vzhľad nie sú dôležité. „Vonkajší“ obal ustupuje „vnútornému“.

Nejedná sa však o krok vpred. Kapitalizmus nebol doteraz nahradený ničím novým, ale pochopením zvrátenosti starého. Mladým ľuďom „dochádza palivo“, sú vyčerpané stimuly tradičného posunu. Povolila „pružina“ natiahnutá vnútri človeka, vďaka ktorej sa viac pracovalo, viac kupovalo a viac dosahovalo.

V Izraeli sú tieto trendy stále sekundárne, ale všeobecne na Západe sa už prejavujú. Za necelých dvadsať rokov budeme stretávať ľudí, ktorí absolútne nerozumejú a neprijímajú náš prístup, naše poradie priorít. Nebudú sa zaujímať o materiálne požiadavky, v našich úspechoch uvidia stratu času. Zmenia sa sexuálne návyky, predstavy o voľnom čase, koníčky. A čo je najdôležitejšie, ľudia začnú chápať:, že kapitalizmus bol len pokus o útek pred ľudskými problémami.

To neznamená, že sa vraciame späť. Vývoj pokračuje a teraz bude musieť ľudstvo dospieť, zmeniť samotný základ. V troskách hmotnej túžby potrebujeme hlbšie duchovné naplnenie. Teraz to ešte nie je zrejmé, nie je to jasné, ale čoskoro o tom budú premýšľať.

Veď, to dôležité pre človeka je, jeho naplnenie. Navzájom si predávame naplnenie a zarábame na tom. A nastáva okamih, keď už to nemôžeme robiť, pretože sa úplne zmení kvalita naplnenia. Nová košeľa, nový rúž, nové auto – všetko, čo včera zahrievalo dušu, zmizne, prestane priťahovať, stratí svoje čaro. Rozplynú sa ilúzie, nádej na politikov, na demokraciu, na obmedzovanie a prerozdeľovanie kapitálu, na akékoľvek sľuby, za ktorými sú vždy niekoho súkromné záujmy.

A potom už človeku nepodstrčíš to, čo sa dalo podsunúť skôr. Koniec koncov, už vyrástol z „ríše divov“…

Tak skončí kapitalizmus, zanechá za sebou virtuálny priestor – posledné sídlo egoizmu. Virtuálnosť navyše bude vládnuť nielen v gadgetoch, ale aj v hlavách. „Sloboda“, neznesie námietky; „zelená“ doktrína, ktorá „chráni“ životné prostredie, ale ignoruje človeka; telesný hedonizmus a egocentrizmus pod ochranou novej „morálky“; demontáž štátnych a rodinných inštitúcií, podporovanými nadnárodným kapitálom a korporáciami; falošná dogma „zjednotenie“, v skutočnosti atomizujúca spoločnosť a vedomie…

Ak nebudeme obmedzovať našu prirodzenosť niečím iným, nemôžeme ju vyslobodiť z postroja. Viera, že ľudia pôjdu sami k dobru, je neopodstatnená. Naopak, ako sa zbavujú starých základov, skresľujú všetko.

Ešte predtým by sa „dobré“ úmysly bez výnimky povýšili na úroveň práva a zasahovali by do všetkých sfér života, aby ich regulovali alebo skôr vmanévrovali medzi mantinely. Ba’al HaSulam varoval, že až sa kapitalizmus vyčerpá, zvrhne sa na fašizmus…

Preto sa musí človek pred „oslobodením“ dvíhať, rozvíjať, vzdelávať, musí mu byť daný pevný hodnotný základ, musí sa naučiť zásadám vzájomnej pomoci, interakcie a vzájomného porozumenia v spoločnom integrálnom systéme ľudstva. Až potom sa bude môcť správne a plne realizovať spolu so všetkými.

Je cťou súčasnej mládeže, že už nemá veľké politické a vládnuce ambície. Požiadavky mladých ľudí sú sociálnej povahy a obrátené k spoločnosti. Spoločnosť sa však skladá z ľudí, ktorí sú svojou povahou egoistickí. A mladí nie sú výnimkou.

V dôsledku, diskusie o osude kapitalizmu a jeho zmene sú bezvýznamné. Celkovo možno povedať, že všetky strany jednoducho hľadajú svoj záujem, nerozumie zákonom histórie a podstate procesov. Rovnako tak človek sám seba nemôže rozumne hodnotiť počas obdobia dospievania. Nikto nemá pravdu, všetci idú s prúdom.

Problémom je, že nič nebude fungovať samo. Hmla náhle nezmizne k radosti všetkých. Chlapec sa nestane mužom len, preto, že nastal čas. Narazili sme na stenu, ktorá vyžaduje vedomé a zmysluplné pozdvihnutie nad seba.

Éra veľkých trhov končí. Svet „vecí, ktoré majú v tomto svete skutočnú cenu“ a podľa Roberta Sheckleye stáva minulosťou. A je čas, aby sme premýšľali – nie o kapitalizme, ale o tom, čo ho odsúdilo. O jeho povahe, o sebe. O nás.

Dnes už nie je tak dôležité, že predávame jeden druhému. Je dôležité, čo a ako si navzájom dávame. Naše vzťahy prerástli ekonomiku a politiku, vyžadujú vzájomnosť, spriaznenosť, vyžadujú vnútorný rozvoj. A ak už pochovávanie kapitalizmu začalo, potom to znamená, že sme toho schopní.