Michael Laitman

Od počiatku vekov človek túži po moci. Od úsvitu vekov boj o moc narúša pokojný život ľudí. Aj dnes hlad po moci spôsobuje spúšť a ničí nespočetné množstvo životov. Moc mení ľudí na tyranov. Nemôžeme ju nikdy zničiť, ale môžeme ju využívať pozitívne. Ak sa to nenaučíme, zničí ona nás všetkých.

Dalo by sa povedať, že túžba po moci je základnou vlastnosťou človeka. Chceme ovládať všetko okolo seba. Platí to nielen o poľutovaniahodných vládcoch, ale o každom človeku.

Hlad po moci v nás existuje od chvíle, keď sa narodíme. Pozrite sa, ako sa bábätká chytajú všetkého, čo ich ruka dokáže uchopiť. Aj to je túžba ovládať, držať. Je to základný bytostný stav našej túžby – chcieť vlastniť a ovládať všetko, čo vidím, dostať to pod svoju kontrolu, aby som ja ovládal a všetko ostatné bolo mne podriadené.

Inými slovami, túžba po moci sa začína od tých najzákladnejších potrieb a narastá až po úroveň, keď ľudia kvôli posadnutosti mocou strácajú schopnosť správne uvažovať. Počiatočná túžba je prirodzená, ale u ľudí sa dokáže vyvinúť až do ničivého monštra.

Problém nie je v tom, že niečo chceme, ale v tom, že naše túžby narastú nad úroveň, kde ich ešte dokážeme vyvážiť. Nakoniec sa z nich stanú túžby nielen získať to, čo chceme, ale hlavne zabrániť iným, aby získali to, čo chcú oni, a mať ich v područí.

Existujú dve základné sily: príťažlivosť a odmietanie. Prejavujú sa na všetkých úrovniach, fyzickej, biologickej, emocionálnej a morálnej. V celej prírode sa protiklady navzájom vyvažujú. V ľuďoch sila príťažlivosti rastie z generácie na generáciu a rastie počas celého nášho života, až kým sa nevymkne z rovnováhy a kontroly. Aby sme si udržali rovnováhu, ktorú zvyšok prírody udržiava prirodzene, musíme sa naučiť, ako na to.

Už od útleho veku musíme deti učiť o ľudskej prirodzenosti, o tom, ako ju môžeme udržať pod kontrolou, aké ciele by sme si mali stanoviť a ako ich dosiahnuť spôsobom konštruktívnym pre nás samých i pre spoločnosť. Musíme deťom ukázať, ktoré sociálne prostredie je pre ne dobré, a ktoré nie a prečo, a ukázať im, aké škody môže napáchať bezohľadný egoizmus.

Keď ľudia získajú kontrolu nad svojím egom, môžu ho využívať pozitívne a konštruktívne. Ak majú takíto ľudia túžbu vládnuť, keď sa naučia ovládať svoje ego, môžu sa stať veľkými vládcami. Budú schopní odolávať stupňovaniu a rozpínaniu ega a namiesto toho, aby hovorili: „L’état, c’est moi“ (štát som ja), ako to robil Ľudovít XIV., budú sa cítiť pokorení privilégiom, ktoré im verejnosť udelila, aby ju múdro viedli.

Vodca totiž musí mať prirodzený pocit nehodnosti. Ak vodca nemá pocit, že iní ľudia niečo vedia lepšie, sú schopnejší alebo majú viac skúseností a múdrosti, nič mu nezabráni stať sa tyranom. Pokora a určitý pocit menejcennosti však obmedzujú ego a umožňujú lídrovi zostať pozorným, vďačným a predovšetkým starostlivým.