Michael Laitman

Pred 50 rokmi došlo k významnej udalosti: svet so zatajeným dychom sledoval prvé kroky človeka po Mesiaci. Všetky rozhlasové a televízne stanice vysielali slová Neila Armstronga:

„Je to malý krok pre človeka, ale obrovský skok pre celé ľudstvo.“ Po 50 rokoch je možné povedať, že to bol pre ľudstvo skutočne veľký prelom?

Bol som vtedy mladý študent vo veku 23 rokov a spomínam si, ako som bol takými zábermi nadšený. Občas sa mi o takom cestovaní snívalo. Okolo mňa bolo veľa ľudí, nikto sa nemohol odtrhnúť od obrazovky a sledovali sme, čo sa deje.

Zaujímalo ma to predovšetkým ako vedca, ktorým som sa chcel stať. Bol to veľký prelom vo vede. Samozrejme, pokiaľ sa na túto udalosť pozriete dnes, už sa nezdá tak osudovou. Dnes už cestovanie do vesmíru nikoho neohromí. Ale v tej dobe k tomu ľudia mali veľký rešpekt. Človek chcel prekonať pozemské hranice, odlepiť sa od Zeme a dozvedieť sa, čo sa za deje za ich hranicami.

Pre ľudstvo to bol skutočne veľký skok, pretože sme sa odlepili od Zeme a s istotou sme určili, že Zem je guľatá. V staroveku si všetci ľudia mysleli, že Zem je plochá. Spomínam si, ako ma zábery z Mesiaca ohromili: Zem vychádzajúca nad obzor je podobná tomu, ako obvykle vidíme Mesiac vychádzať na oblohu. Bol to veľmi zaujímavý prevrat.

Začali sme chápať, že sme v obrovskom vesmíre, ktorý je prázdny. Okrem jedného unikátneho ekosystému, ktorý spája do jedného celku neživú prírodu, rastliny, zvieratá a ľudí na celom svete a poskytuje nám život. Žiadny iný život v celom vesmíre nie je. Spravili sme krok do vesmíru, odhalili sme nový priestor, ale ukázalo sa, že je mŕtvy. Tu ľudstvo začína poznávať dva protiklady: pred nami je nekonečný vesmír, ale nie je v ňom život: len kamene a vákuum.

Preto sa musíme starať o našu planétu – žiadne iné miesto mať nebudeme. Všetkých ľudí je potrebné vnímať ako spoločne žijúcich v jednom dome. Nemyslím si, že by v človeku tým, že vstúpil na povrch Mesiaca, došlo v tomto zmysle k nejakej významnej zmene v jeho postoji. Ale aspoň tým bol daný podnet k výskumu v tomto smere.

Behom posledných 50 rokov sa ľudstvo veľmi vyvinulo, ale na horšiu stranu. Presvedčili sme sa, že sme vo vesmíre sami a že Zem je jedinečné miesto, ktoré nám dáva život. A napriek tomu ju ničíme, smerujeme do nezvratnej hranice a nevenujeme tomu pozornosť. To nám ukazuje, nakoľko deštruktívny je náš egoizmus, ktorý nás zabíja. Je nevyhnutné s ním niečo urobiť.

Ďalším „malým krokom človeka, ktorý sa stane veľkým skokom pre ľudstvo“, bude krok ku zjednoteniu medzi nami. Kvôli tomu nie je potrebné kráčať po Mesiaci alebo po inej planéte, ale je potrebné si došliapnuť na sám seba. Každý človek si musí došliapnuť na svoj vlastný egoizmus a potom skutočne spravíme obrovský prelom pre celé ľudstvo. Len tak sa budeme môcť zachrániť pred sebazničením.

Pokiaľ každý z nás spraví malý krok zo seba samého, zakročí proti svojmu vlastnému egoizmu, pozdvihne nás to všetkých omnoho vyššie, ako je Mesiac a hviezdy – do úplne odlišných dimenzií. Náš egoizmus nie sme schopní zničiť, ale môžeme sa nad ním povzniesť. A k tomu potrebujeme zvláštnu silu. Nad nás samých nás nemôže pozdvihnúť žiadna raketa.

Každého človeka drží gravitačná sila vlastného egoizmu a preto je potrebné prebudiť protikladnú silu, ktorá ho odtrhne od sebalásky. K tomu je určená veda zaoberajúca sa integrálnym vzdelávaním – len tá poskytuje silu, ktorá nás môže zdvihnúť nad povrch Zeme, odtrhnúť nás od egoizmu, ktorý nás tlačí k Zemi.

Chceli by sme sa pozdvihnúť a rozvíjať sa nad egoizmom, ale nie sme toho schopní. K tomu je potrebná špecifická metóda zjednotenia, ktorú učí integrálne vzdelávanie. A vtedy pocítime, že sme v rakete, v nekonečnom vesmíre.

Keď sa odtrhneme od egoizmu, pochopíme, aké zvláštne sily má Zem, Mesiac, Slnko, celý vesmír. Zistíme, prečo je tento systém vybudovaný práve týmto spôsobom a aká je naša rola, prečo v ňom existujeme. Všetko nám bude jasné, potrebujeme sa len pozdvihnúť nad náš egoizmus.