Michael Laitman

„Kto má prečo žiť, znesie takmer každé ako,“ povedal Friedrich Nietzsche.

Môj študent si pozrel film Život ma premohol, ktorý rozpráva príbeh detí utečencov vo Švédsku, ktoré sa kvôli neistote svojho právneho postavenia utiahnu do choroby podobnej kóme nazývanej „syndróm rezignácie“. Študent sa čudoval, ako je možné, že deti si zrejme „vyberajú“ smrť namiesto života, hoci strach zo smrti je údajne najhlbší, najprvotnejší pocit.

Tu si myslím, že sa môj študent pomýlil: strach zo smrti nie je najzákladanejším strachom, je ním skôr strach zo života, alebo správnejšie, strach zo života bez zmyslu!

V okamihu, keď žijeme bez dôvodu žiť, ktorý je vyšší ako život sám, upadáme do stavu, ktorý je pod životom. Zvieratá takéto otázky nemajú; jednoducho existujú, pretože sa riadia svojimi inštinktmi. Preto je pre ne existencia životom.

Na druhej strane ľudia potrebujú vedieť, prečo robia to, čo robia. Inak nemajú motiváciu pre svoje konanie a dochádza k najrôznejším regresívnym javom, od zneužívania návykových látok cez depresie, syndróm rezignácie až po samovraždu. Dôvodom, prečo sú samovraždy a iné sebapoškodzujúce správanie u ľudí také bežné a u zvierat také zriedkavé, je, že ľudia potrebujú cieľ, zmysel života, zatiaľ čo zvieratá nie. Bezcieľny život je horší ako smrť, preto ľudia uprednostňujú smrť pred bezcieľnosťou.

Napriek tomu je pocit, že v živote nemáme žiadny cieľ, silným motorom. Núti nás všetko spochybňovať. Najväčšie objavy ľudstva sa uskutočnili, keď ľudia hľadali odpovede na otázky života.

Dnes sa zdá, že ľudia majú všetko, čo potrebujú na skvelý život, ale nemajú dôvod žiť. Preto sa pýtajú, načo je im život.

Táto otázka je tou najzásadnejšou, akú si človek môže položiť, pretože odpoveď sa nenachádza v nás, ale medzi nami. Dôvodom našej existencie je naša hodnota v sieti, ktorú tvorí ľudstvo. Každý z nás je v tejto sieti jedinečnou súčasťou a nikto nedokáže zaplniť dutinu, ktorá vznikne, keď jeden z nás chýba. Čím väčší je náš príspevok k sile siete, tým väčšiu hodnotu máme ako jednotlivci.

Preto dnes sociológovia a psychológovia zisťujú, že kľúčom k šťastiu je kvalita našich sociálnych väzieb. Len keď máme pozitívne sociálne väzby, keď každý z nás realizuje svoj potenciál v prospech celého ľudského ekosystému, len vtedy sme skutočne šťastní a zároveň prispievame k rozvoju našich komunít, krajín a sveta.

Vyváženú spoločnosť, ktorej členovia sú spokojní a šťastní, a pritom nevykorisťujú iných ľudí ani životné prostredie, môžeme vytvoriť len vtedy, keď sa každý z nás stará o druhých a svoje šťastie nachádza v spojení s ostatnými, a kde môže realizovať svoj osobný potenciál v prospech spoločnosti a celého sveta.