Michael Laitman

Keďže som dieťa dvoch lekárov, tých oddaných, ktorí si nosia svoju prácu domov, a moja matka je gynekologička, často som bol priamym svedkom zložitých situácií, ktoré súvisia s rozhodnutím ukončiť tehotenstvo. Moja matka, ktorú často žiadali, aby na súde vypovedala ako súdny znalec, pravidelne diskutovala o týchto prípadoch s mojím otcom, a ja som bol zasvätený do úvah za a proti interrupcii. V istom zmysle som vyrastal spolu s prípadom Roe verzus Wade, keďže tieto prípady boli súčasťou obdobia môjho dospievania. Vďaka tomu chápem, prečo je táto téma taká citlivá a ťažko riešiteľná.

Vďaka svojej minulosti som dospel k presvedčeniu, že žena by sa nakoniec mala sama rozhodnúť, či pôjde na potrat alebo nie. Som však tiež presvedčený, že vzhľadom na to, že ľudia nemajú dostatočné vedomosti o dôsledkoch takéhoto rozhodnutia, o tom, čo to znamená pre matku, pre plod a pre ľudí v okolí tehotnej ženy, ako to môže ovplyvniť alebo neovplyvniť jej zdravie alebo to, za akých okolností žena počala, a o nespočetných ďalších okolnostiach, je veľmi ťažké dospieť k múdremu a vyváženému rozhodnutiu.

Netreba pripomínať, že v extrémnych prípadoch, napríklad v situáciách sexuálneho zneužívania alebo znásilnenia, ako sa to dnes deje na Ukrajine, by interrupcie mali byť bezpochyby povolené. Preto by určite nemal existovať absolútny zákaz interrupcií.

V tejto otázke však ide o viac než len o riešenie naliehavých prípadov. Zámerom rozsudku Roe v. Wade bolo dať ženám právo rozhodovať o svojom vlastnom tele. Je to úplne rozumné rozhodnutie. Aby však žena mohla dospieť k rozhodnutiu, ktoré jej skutočne pomôže, musí mať všetky informácie predtým, ako sa rozhodne, čo má urobiť.

V súčasnosti neexistuje systém, ktorý by tieto informácie poskytoval. Ľudia nevedia o dôsledkoch svojich činov a rozhodnutí. Inými slovami, skôr ako rozhodneme o práve na interrupciu, musíme ľudí poučiť o všetkom, čo s celým procesom súvisí.

Nehovorí sa tu len o interrupciách. Ľudia nemajú vedomosti o sexuálnej výchove, antikoncepcii, rodičovstve, plodení a výchove detí. Rozhodnutie týkajúce sa práva vybrať si, či podstúpiť interrupciu alebo nie, by malo byť súčasťou celého tohto komplexu, celého tohto vzdelávacieho procesu, a nie samostatnou otázkou.

Z klinického hľadiska je interrupcia jednoduchý zákrok. Je to však veľmi emocionálne náročný proces. Jeho emocionálne a psychické dôsledky sa prejavia až po ňom, keď žena a niekedy aj jej rodina musia žiť so svojím rozhodnutím. Preto je také dôležité umožniť ženám robiť kvalifikované rozhodnutia, a to si vyžaduje nastavenie vzdelávacieho procesu, ktorý by sa o to postaral.

Okrem toho by štát nemal nechať ženy, aby sa s dôsledkami svojich rozhodnutí vyrovnávali samy. Štát by mal vytvoriť mechanizmus, ktorý by ženám pomáhal dotiahnuť ich rozhodnutia do konca, či už ide o rozhodnutie mať dieťa alebo prerušiť tehotenstvo, a následne sa z toho spamätať.

Chápem rozruch, ktorý terajšie rozhodnutie Najvyššieho súdu vyvolalo. Okrem toho som si istý, že ľudia budú podstupovať interrupcie aj napriek rozhodnutiu súdu. Problémom je, že v štátoch, ktoré interrupcie zakazujú, ich budú ženy podstupovať nelegálne, čo ich môže vystaviť nevhodným hygienickým podmienkam, ošetreniu nepovolaným personálom a neúnosným nákladom.

Preto jediné riešenie, ktoré vidím, je systémové riešenie, ktoré zohľadňuje potreby a názory všetkých zúčastnených osôb, poskytuje komplexné informácie, pokrýva všetky uhly pohľadu na túto problematiku a ponúka systém, ktorý ženám pomáha prijímať správne rozhodnutia i realizovať ich následné riešenie. Keď sa takýto podporný systém zavedie, verím, že bude prirodzené ponechať voľbu v rukách žien, ktoré sami musia rozhodnúť o živote svojom, aj živote svojich nenarodených detí.