Michael Laitman

Tento týždeň si OSN a niekoľko pridružených organizácií pripomenulo dva významné dátumy: Svetový deň potravín a Medzinárodný deň za odstránenie chudoby. Medzinárodné organizácie pre chudobných a hladujúcich existujú prinajmenšom od konca druhej svetovej vojny, ale chudobu ani hlad sa nepodarilo odstrániť. Dokonca sa ich miera ešte zvýšila. V čom teda chybujeme a môžeme vôbec túto pochmúrnu skutočnosť zmeniť?

Problémom nie je nedostatok potravín, tých je dosť. V skutočnosti sa veľká časť vyprodukovaných potravín vyhadzuje a znečisťuje vodu a pôdu namiesto toho, aby nasýtila hladujúcich. Ľudia teda nehladujú kvôli nedostatku jedla, ale preto, že nie je záujem pomôcť im ho získať.

Prevláda narcizmus. Staráme sa len o seba a podozrievame všetkých ostatných z úkladov voči nám. Ak máme nejaké prebytočné prostriedky, použijeme ich na stavbu múrov a plotov, nie na pomoc iným. Takýmto spôsobom sa správame na celom svete – ako jednotlivci aj ako národy.

Aby sme utíšili svoje svedomie, vytvárame organizácie, ktoré sa starajú o chudobných a hladujúcich. Veľkoryso ich financujeme a menujeme funkcionárov a byrokratov, ktorí sa týmto problémom zaoberajú.

Keby sme však naozaj mali na srdci chudobných, nenechali by sme ich v rukách byrokratov, rovnako ako by sme nenechali naše deti v rukách sociálnych pracovníkov, aby sa starali o ich výchovu. Postarali by sme sa o to, aby ľudia, na ktorých nám záleží, dostali to, čo potrebujú.

Keďže nám je to jedno, vymenúvame ľahostajných ľudí, ktorí predkladajú plány na riešenie šíriacej sa chudoby a hladu a vyhlasujú špeciálne dni, aby sa tento problém dostal do povedomia verejnosti. Nič nerobia pre skutočné problémy, ale len ospravedlňujú svoje nadštandardné platy pomocou profesionálne navrhnutých prezentácií a mnohovravných prejavov, v ktorých oslavujú svoje (neexistujúce) úspechy.

Keby chceli skutočne vyriešiť problém, z ktorého sa financuje ich honosný životný štýl, spôsobov by na to bolo viac. Avšak najistejším spôsobom, ako vymaniť ľudí z chudoby, je vzdelanie.

Po prvé, existujú technológie, ktoré dokážu niekoľkonásobne zvýšiť výnosy z polí prostredníctvom sofistikovaných zavlažovacích systémov, kontrolovaného prostredia a iných prostriedkov.

Poľnohospodárov je ale treba naučiť, ako tieto technológie používať, a mali by tiež dostať prostriedky na ich získanie. Už len tento krok by zbavil nespočetné množstvo ľudí hladu a chudoby.

Ďalej si myslím, že organizácie zamerané na odstránenie chudoby a hladu by mali zo svojich rozpočtov taktiež kupovať pôdu, na ktorej budú pestovať plodiny na potraviny určené pre chudobných, a časť pôdy by mali využiť na to, aby miestnych poľnohospodárov naučili efektívnejšiemu poľnohospodárstvu.

Okrem toho by sa tieto poľnohospodárske a vzdelávacie centrá mali využívať na poskytovanie všeobecného vzdelávania. Je známe, že vzdelaní ľudia majú v živote viac príležitostí, celkovo sa im lepšie darí a dokážu seba a svoje rodiny zabezpečiť lepšie ako nevzdelaní ľudia. Preto by tieto centrá, ako prostriedok na odstránenie chudoby a hladu, mali poskytovať aj všeobecné vedomosti a vzdelanie.

Vzdelávanie by tiež nemalo byť zamerané len na zabránenie chudobe. Chudoba nie je osobnou, ale spoločenskou záležitosťou. Preto by sa ľudia, ktorí študujú v týchto vzdelávacích centrách, mali učiť aj o solidarite, vzájomnej zodpovednosti, o vzájomnej závislosti v dnešnom svete a ďalších témach, ktoré im pomôžu uplatniť sa ako pozitívne články v prepojenom svete.

Takto môžeme vytvoriť agrárnu transformáciu, ktorá sa neskôr môže stať aj spoločenskou a kultúrnou transformáciou, a ktorá môže oslobodiť ľudí nielen zo zovretia chudoby a hladu, ale taktiež ich úspešne začleniť do globálnej spoločnosti 21. storočia ako sebavedomých a pozitívnych jedincov. Na oplátku, títo ľudia zasa pomôžu ďalším vymaniť sa z biedy, a celý proces tak naberie na obrátkach.