Michael Laitman

Kozmológovia tvrdia, že náš vesmír sa začal veľkým treskom a odvtedy sa nikdy neprestal rozpínať. Vysvetľujú, že nemôžeme vidieť ani inak skúmať za hranicami vesmíru, ktorý obýva planéta Zem. Príčinou nie je nedostatočná optika, ale fyzikálne zákony, ktoré znemožňujú zistiť, čo existuje mimo nášho vesmíru, ak vôbec niečo existuje. Základom tohto tvrdenia nie je fakt, že je to absolútna pravda, ale absencia vhodných nástrojov na skúmanie mimo nášho vesmíru. Takéto nástroje však existujú, a ak ich získajú, dozvedia sa, čo je tam vonku, a uvidia to tak jasne, ako sa vidíme my navzájom.

Pretože druhých vnímame ako opozíciu, snažíme sa ich zničiť. Keby sme si uvedomili, že iní ľudia s nami nie sú v protiklade, ale nás dopĺňajú, dokázali by sme prijať ich vnímanie, spojiť naše vnímanie s ich vnímaním a vytvoriť úplne nové a presné(!) vnímanie sveta.

Keď chcú výrobcovia mobilných telefónov vylepšiť svoje fotoaparáty, môžu to urobiť zväčša dvoma spôsobmi. Prvý a zrejmý spôsob je vylepšiť hardvér fotoaparátu – objektívy, uzávierku atď. Druhým spôsobom je vylepšiť „myseľ“, ktorá dešifruje to, čo objektívy zachytia. To sa dosiahne použitím sofistikovanejšieho softvéru, lepších algoritmov a spracovateľských jednotiek za účelom zlepšenia výpočtových schopností, ktoré presnejšie „pochopia“ čo objektívy vidia, a tak vytvoria podrobnejší obraz za použitia rovnakej optiky.

Pri skúmaní vesmíru musíme postupovať rovnako. Bez ohľadu na to, aká dobrá bude naša optika, existuje hranica, ktorú nikdy neprekročí. Aby sme sa dostali za túto hranicu, musíme vylepšiť „myseľ“, ktorá rozumie obrazom, teda nás samotných.

Celý náš svet vnímame prostredníctvom veľmi cieľavedomej mysle s cieľom slúžiť vlastným záujmom. Ak niečo neslúži tomuto vlastnému záujmu, myseľ to nevníma. Preto, aby sme dokázali pochopiť to, čo leží mimo nášho bezprostredného záujmu, musíme prijať iné „záujmy“ a urobiť ich svojimi vlastnými. Jednoducho povedané, musíme sa naučiť starať sa o iných rovnako, ako sa momentálne staráme o seba.

Zamyslite sa nad našou víziou. Každé naše oko vidí svet v dvoch rozmeroch. Keď sa však obraz, ktorý vidia obe naše oči dostane do mozgu, ten ich spracuje a vytvorí trojrozmerný obraz. Keby sme boli „zaseknutí“ len s obrazom z jedného oka, neboli by sme schopní vidieť hĺbku a nikdy by sme nevnímali svet ako trojrozmerný.

To isté platí aj pre naše vnímanie sveta. Je to, akoby naše osobné vnímanie bolo jedným okom a vnímanie iného človeka bolo druhým okom. Pokiaľ sme obmedzení na svoje vlastné vnímanie, sme viazaní hranicami, ktoré nám naše vnímanie umožňuje, teda akýmsi „dvojrozmerným“ vnímaním. Ak však „uvidíme“ pohľad druhého človeka a spojíme ich, naše vnímanie sveta získa úplne nový rozmer a poskytne nám oveľa plnšie a bohatšie chápanie sveta.

Aby sme to však dosiahli, musíme sa vzdať svojho egocentrického postoja. Pokrivený obraz, ktorý nám predkladá, je príčinou každej chyby, ktorej sa na tomto svete dopúšťame – ako jednotlivci, ako spoločenstvá, aj ako národy. Pretože druhých vnímame ako opozíciu, snažíme sa ich zničiť. Keby sme si uvedomili, že iní ľudia s nami nie sú v protiklade, ale nás dopĺňajú, dokázali by sme prijať ich vnímanie, spojiť naše vnímanie s ich vnímaním a vytvoriť úplne nové a presné(!) vnímanie sveta.

A teraz si predstavte, že by sme to mohli urobiť nielen s jedným ďalším človekom (takpovediac druhým okom), ale s každým človekom na planéte. Zistenia, ktoré by sme objavili, sú neobmedzené. V takomto stave skutočne nebude mať konca kraja to, čo budeme schopní vnímať prostredníctvom nášho multidimenzionálneho „videnia“, získaného zmenou nášho postoja k druhým, zo sebectva na inkluzívnosť. Čím viac o tom budeme premýšľať, tým viac si budeme uvedomovať, že riešenie našich problémov nespočíva v lepších strojoch, ale v zlepšení nás samotných.