Michael Laitman

Po prvé, čo je to história? História je vývoj túžob.

Začína od tých základných a najjednoduchších túžob, ktoré má každý človek – túžba po jedle, sexe a rodine. Naše túžby neustále narastajú a objavujú sa vyššie potreby, ktoré sa prejavujú v spoločnosti – túžba po peniazoch, cti, moci a vedomostiach. Rozvoj túžob je úzko spätý s vývojom spoločnosti, v ktorej si tvoríme komunitné, mestské, štátne a napokon aj celosvetové vzťahy.

Vidíme, ako sme medzi sebou bojovali podľa stupňa rozvoja našich túžob. Najprv sme bojovali medzi sebou v rôznych osadách a neskôr ako malé nesúrodé štáty. Nakoniec sme sa zjednotili v rôznych alianciách, aby sme mohli pokračovať vo vzájomnom meraní síl. Tento proces nás priviedol k tomu, čo máme dnes.

A čo máme dnes?

Dnešná úroveň rozvoja našich túžob nás privádza k čoraz väčšiemu uvedomovaniu si našej celosvetovej prepojenosti a vzájomnej závislosti, ktorá nám ukazuje nezmyselnosť boja proti sebe navzájom.

Povedzme, že jedna krajina sa uzavrie pred svetom. Čo by sa potom stalo?

Nedokážeme si v plnej miere uvedomiť, čo by takýto stav spôsobil. Svet by sa zastavil. Ovplyvnilo by nás to na viacerých úrovniach od našej úplne základnej schopnosti používať jednoduché prístroje a zariadenia, cez nedostupnosť niektorých potravín až po hospodárske ťažkosti a niekoľko ďalších javov. Skrátka, svet by zastal na mŕtvom bode.

Nemáme potuchy o tom, ako veľmi sme navzájom závislí a aké krehké sú naše životy. Dnes nemôžeme viesť svetovú vojnu, pretože žiadna krajina sa nestará len sama o seba. Medzi krajinami existuje vzájomná závislosť už na úrovni základných vecí, ktoré potrebujeme na svoje prežitie.

Predstavte si vývoj ľudstva ako stavbu, ktorú sme začali stavať pred mnohými tisíckami rokov. Na prízemí sme mali vlastnú záhradu, pivnicu a pestovali sme vlastné plodiny, t. j. mali sme možnosť zabezpečiť si každodenné potreby. Dnes žijeme na dvadsiatom poschodí tejto budovy a nemôžeme žiť tak ako kedysi na prízemí.

Spomínam si na svoje detstvo v malom mestečku Vitebsk so štvrť miliónom obyvateľov. Mali sme malý pozemok a veľkú pivnicu, ako všetci v tom čase. Skladovali sme tam zemiaky, kapustu, cesnak a cibuľu. Tieto produkty sme si pripravovali na rok dopredu, aby rodina nehladovala. Takto to bolo u väčšiny obyvateľov.

Dnešný svet je úplne iný. Dnes máme veľké obytné oblasti a mestá s viac ako miliónom obyvateľov. Ak by sa systémy, ktoré zabezpečujú ich základné potreby, zrútili, zažili by sme krízu globálneho rozsahu. Neuvedomujeme si, čo by sa stalo, keby niekoľko veľkých krajín prestalo zrazu fungovať.

Ak chceme ovplyvniť svet pozitívne, aby sa rozvíjal viac harmonicky a bol menej konfliktný, musíme si uvedomiť, že naša globálna vzájomná závislosť je čoraz silnejšia. Miliardy ľudí na tejto malej planéte sú na jednej lodi a preto by sme sa mali začať správať k ostatným ako k sebe samým, alebo aspoň ako k členom jednej celosvetovej rodiny.

História nás vedie k tomu, aby sme sa čoraz viac spájali. Ale, ak si máme naše čoraz väčšie prepojenie uvedomiť pozitívne, musíme sa naučiť, ako v tomto procese funguje naša prirodzenosť: že sme sa narodili do egoistickej povahy, ktorá chce mať prospech pre seba na úkor iných a prírody. Pri takomto spôsobe života nemôžeme byť nikdy skutočne spokojní a navyše, že pod vedením ega čoraz viac trpíme.

S rastúcim uvedomovaním si svojej prirodzenosti sa tiež musíme naučiť, ako ju obrátiť na novú prirodzenosť: harmonicky realizovať naše rastúce prepojenie a vzájomnú závislosť zmenou našej prirodzenosti z egoistickej na altruistickú. Ak upravíme naše výchovné, mediálne a spoločenské vplyvy tak, aby nás nasmerovali na túto zmenu – z egoizmu na altruizmus, potom budeme prežívať naše tesnejšie prepojenie ako ohromnú novú formu spokojnosti, šťastia a dôvery, ktorá naplní náš život. Ak nie, potom sa budeme ďalej rozvíjať prostredníctvom rastúceho utrpenia.