Michael Laitman

Existuje príbeh na zamyslenie, ktorý je o vývoji ľudskej civilizácie: Človek, ktorý prežil haváriu lietadla, pristane na ostrove obývanom kanibalmi. Títo kanibali, pod vedením inteligentného náčelníka európskeho vzhľadu, plánujú stroskotanca zjesť na slávnostnej hostine. Preživší, šokovaný náčelníkovou zjavnou kultúrnou vyspelosťou, sa pýta: „Neovplyvnila ťa civilizácia?“ Náčelník odpovedá: „Samozrejme, že ovplyvnila. Ak ťa zjem, urobím to na vyššej úrovni – pomocou taniera, vidličky a korenia. Bude to dosť pokrokové.“

Tento príbeh nás núti premýšľať o tom, prečo civilizácia nedokázala zastaviť vojny a zverstvá.

Ľudstvo potrebuje vnútornú prácu, pretože zmena ľudskej civilizácie k lepšiemu sa začína vnútornou zmenou človeka. V skutočnosti neexistujú žiadne hrôzy. Všetky takzvané zverstvá, ktorých sme svedkami, sú len prejavom vnútornej egoistickej ľudskej povahy. Tá je založená na tom, že ľudia si užívajú potešenie na úkor iných. Práve túto prirodzenosť treba napraviť. Ľudský egoizmus spôsobuje nerovnováhu všade, kam sa pozrieme – či už na osobnej, spoločenskej, medzinárodnej alebo globálnej úrovni.

Ak by ľudia mali slobodu ubližovať si navzájom, ak by ich činy boli beztrestné a bez nepríjemných následkov, potom by sme boli svedkami veľkého barbarstva. Ale zároveň by sme boli svedkami aj toho, ako „používajú taniere, vidličky, nože a lyžice“, skrátka ako sa správajú v súlade s dobrými mravmi.

Okrem vojen a barbarstva sa naša sebecká ľudská povaha prejavuje v mnohom, čo v našom živote považujeme za normálne a spoločensky hodnotné. Vezmime si napríklad športový štadión plný desiatok tisíc ľudí, z ktorých niektorí fandia jednému tímu a iní druhému. Je to ukážka toho, ako veľmi nás baví bojovať proti sebe.

Naša ochota fandiť jednej strane a zároveň pohlcovať druhú je bodom v nás, ktorý sa musí zmeniť. Osobne by som skoncoval s takýmito aktivitami, t. j. s akoukoľvek súťaživosťou, ktorá podporuje nenávisť a nadradenosť.
Všeobecne nie som proti súťaživosti, len nesúhlasím s tou, ktorá plodí nenávisť. Musíme dať hlavy dokopy, aby sme sa naučili organizovať súťažné podujatia, ktoré budú oslavovať víťazstvo jednoty nad rozdelením a ktoré nebudú zdôrazňovať, kto je väčší, lepší, rýchlejší a silnejší.

Ak sa vydáme na takúto cestu, na ktorej budeme bojovať s vlastnou egoistickou povahou a povýšime jednotu nad ňu, potom nakoniec zistíme, že nepotrebujeme hranice medzi krajinami ani žiadne iné prostriedky na rozdelenie ľudí. V týchto medziach musíme podstúpiť nápravu: mať túžbu povzniesť sa nad svoju egoistickú povahu a nenávisť voči iným, vytvoriť atmosféru lásky, vzájomnej úcty, rešpektu a zjednotenia nad egoizmom.

Nakoniec zistíme, že sme jeden národ roztrúsený po celom svete. Rozdiel medzi naším zámerom a zámerom iných ľudí, ktorí sa pokúšali túto víziu uskutočniť, spočíva v tom, že sa mylne domnievali, že stačí vybudovať kolektívnu premenu bez toho, aby museli zmeniť egoistickú ľudskú prirodzenosť, ktorá je v každom človeku. Ignorovali vrodené zlo v nás. Predtým, ako sa môže uskutočniť kolektívna transformácia, musí dôjsť k vnútornej premene v nás samých.

Dnes sme dospeli do štádia, keď sa môžeme poučiť z týchto chýb minulosti: využívanie dominancie na budovanie spoločnosti nevedie k ničomu pozitívnemu. Stále sme však ešte pravú ľudskú civilizáciu nevytvorili.

Civilizácia znamená uvedomiť si dôležitosť silných pozitívnych vzťahov nad našou vrodenou sebeckou povahou. To je jej podstata. Keď uprednostníme takéto vzťahy, dostaneme sa do súladu s prírodnými zákonmi vzájomnej prepojenosti a závislosti a vtedy pocítime, ako sa pred nami rozvíja nový harmonický a mierový svet.