Michael Laitman

Mohlo by sa zdať, že život by bol lepší bez nezhôd, pretože by sme potom nemali vojny a konflikty, ale zďaleka to tak nie je. Bez nezhôd by bol náš život jednostranný, nevyvážený a ľudstvo by sa nemohlo rozvíjať.
Kabalista Yehuda Ashlag (Baal HaSulam) vo svojom článku „Sloboda“ píše o tom, ako ľudstvo napreduje prostredníctvom nezhôd:

„Musíme byť bdelí, aby sme nespôsobili, že názory ľudí sa tak priblížia, že sa vytratí nesúhlas a kritika z radov múdrych a učených, pretože láska k telu prináša so sebou prirodzene blízkosť názorov. A ak by kritika a nesúhlas zmizli, všetok pokrok v konceptoch a myšlienkach by sa tiež zastavil a zdroj poznania vo svete by vyschol.“

Všetok pokrok v konceptoch a myšlienkach by sa tiež zastavil, a zdroj poznania vo svete by vyschol.

Avšak potreba nesúhlasu nevyžaduje nevyhnutne vojnu. Spory dokážeme riešiť aj inými metódami bez toho, aby sme sa zapájali do fyzických konfliktov.

Vojny vedieme preto, že ešte nedokážeme riešiť rozdielne názory, spory a nezhody na úrovni dospelého. Spôsob, ako riešime rozdielne názory, čiže vojnami, z nás robí malé deti.

Spory nás môžu viesť k priaznivému rozvoju, pokiaľ o nich budeme kultivovaným spôsobom spoločne diskutovať.

Kritika pohľadu druhých je kľúčovým aspektom nesúhlasu a je nevyhnutná pre rozvoj ľudstva, ako píše Baal HaSulam v tom istom článku. Bez kritiky by sme neboli schopní sa rozvíjať.

„Čím viac rozporov existuje medzi názormi a čím viac je kritiky, tým viac sa zvyšuje vedomie a múdrosť a záležitosti sa stávajú vhodnejšími na preskúmanie a objasnenie.“

Je pre nás ťažké prijímať kritiku, pretože naša egoistická povaha, ktorá nás núti považovať sa za nadradených ostatným, nechce byť kritizovaná. Ale bolo by veľmi neopatrné brániť sa kritike. Keď pochopíme, že čím viac kritiky, názorov a nesúhlasov existuje, tým viac môžeme objaviť, kto, kde, ako a prečo nás príroda sformovala do tak rozporuplnej podoby k sebe samej, potom môžeme viac odhaliť pravdu o sebe a našich životoch. Inými slovami, prostredníctvom nesúhlasov a kritiky by sme mali túžiť po pravde, a pravdu sa učíme smerovaním cez zložitú sieť protichodných stavov a názorov.

Keďže naše egá sú citlivé na kritiku a ťažko ju zvládajú, často nám chýba príležitosť využiť kritiku pozitívnym a konštruktívnym spôsobom.

Môžeme vidieť veľa príkladov, kedy jedna strana vyvíja nátlak na ostatné, pokiaľ neustúpia, a pokiaľ aj naďalej nesúhlasia, vypukne z toho vojna. Takto sa z veľkej časti vyvíja náš svet. Naše ego zničí veľa príležitostí k diskusii a rastu.

Kritika je konštruktívna a zdravá, ak vedie k vzájomnej diskusii a v konečnom dôsledku k dohode. Naopak, keď vedie k odlúčeniu, dokonca až k vojne a zničeniu, potom je samozrejme škodlivá a deštruktívna.

Na konci vojen dospievame k názoru, že nemáme inú možnosť, než spoločne si sadnúť a všetky záležitosti prediskutovať. Vojna nám dáva možnosť uvedomenia si zla našej egoistickej povahy, ale napriek tomu nás neoprávňuje spôsobovať tak obrovské deštrukcie a utrpenie len preto, aby sme problémy nakoniec vyriešili civilizovaným spôsobom. K tomu, aby sme sa prebudili a posunuli dopredu v našom vnútornom dialógu a skúmaní, bez nutnosti rozpútavať vojny a ničenie, potrebujeme rozpory a kritiku.

Ak by sme žili vo svete plnom dobra a lásky, potrebovali by sme stále kritiku? Samozrejme že áno. Viedli by sa diskusie na úrovni vzájomnej zhody dosiahnutej na základe vzájomnej lásky k sebe navzájom, čo by ľudstvo posúvalo medzi masou názorov a protikladov stále dopredu. O takejto situácii je napísané, že „láska zakryje všetky priestupky.“