Michael Laitman

Existuje jedno podobenstvo. V starej Číne nemohla vydatá žena zniesť výčitky svojej svokry. Rozhodla sa, že sa jej zbaví. Išla za bylinkárom, ktorý bol známym jej otca. Všetko mu vysvetlila a povedala: „Chcem, aby si mi predal jed.“
Bylinkár povedal: „Dobre, pomôžem ti. Ale po prvé, nemôžeš svoju svokru otráviť hneď, pretože by sa ľudia dovtípili, čo si urobila. Dám ti teda bylinky, ktoré ju zabijú postupne. Po druhé, aby si predišla akémukoľvek podozreniu, musíš skrotiť svoj hnev, naučiť sa ju rešpektovať, milovať, počúvať ju a byť trpezlivá. Potom ťa nikto nebude podozrievať, keď zomrie.“

Dievča súhlasilo, vzalo si bylinky a začalo ich pridávať svokre do jedla. Naučila sa tiež ovládať, počúvať svokru a rešpektovať ju. A tak si po šiestich mesiacoch už boli blízke ako matka a dcéra. Vtedy sa dievča zhrozilo svojho činu, bežalo za bylinkárom a prosilo: „Preboha, zachráň moju svokru pred jedom, ktorý som jej dávala! Mám ju rada!“. Bylinkár odpovedal: „Neboj sa, dal som ti len korenie. Jed bol iba v tvojej hlave a ty si sa ho sama zbavila.“

Slovami stále zabíjame druhých. A kto je múdrejší, ten zabíja postupne, nie hneď. Aby sa nestal nepriateľom, jedná prostredníctvom druhých, začne o druhom šíriť klebety a tak ďalej. Taká je naša prirodzenosť – skoliť druhého. Prečo necítime bolesť, keď niekoho ponižujeme, odpratávame zo svojej cesty, zabíjame? Prečo nám z toho nie je zle, že sme takí?

Je to preto, že sa domnievame, že nám ten druhý bráni v živote, že je to náš nepriateľ, ktorému sa zdá, že mu stojíme v ceste, takže nás musí zničiť. Táto naša prirodzenosť nám bola daná kvôli náprave nášho sebectva. Aby sme sa mohli presvedčiť, že „miluj svojho blížneho ako seba samého“ – je kľúčovým zákonom sveta.

Keď teraz človek vidí všetky tie vojny, všetko to priame aj sprostredkované zabíjanie a tak ďalej, v určitom okamihu prezrenia zrazu pochopí: „Čo to robím?! Toto všetko je vo mne. Ako sa z toho mám dostať?“ Je to naozaj zásadný životný okamih, keď človek zbadá, že je to všetko v ňom, že je to všetko kvôli nemu, že je vlastne vrah. Nie je jednoduché, aby si to človek uvedomil.

Toto prezrenie obvykle prichádza so skutočným otrasom, stáva sa to v dôsledku nejakého impulzu. Vtedy sa človek presvedčí, že je plný zla. Odhaľuje sa v ňom jeho pravá podstata a on už ju nedokáže ďalej znášať a obracia sa k Stvoriteľovi. Jeho modlitba sa stáva prirodzenou, to znamená, že pochopil, že všetko závisí len na Stvoriteľovi.

A v tejto modlitbe k Stvoriteľovi človek súdi sám seba, a ako sa napravuje, napravuje i svet okolo seba.