Michael Laitman

Existuje alegória o manželoch, ktorí prevádzkujú hotel pre obyčajných ľudí a snažia sa okradnúť bohatého obchodníka, ktorý prespal v izbe ich hotela.

Manželka videla kupcove drahé veci a povedala manželovi, že má prášok, po ktorom ľudia na všetko zabudnú. Pridala kupcovi tento prášok do večere s úmyslom, aby zabudol a nechal tam niektoré zo svojich krásnych vecí.

Obchodník dojedol, pochválil majiteľa hotela za príjemné zážitky v hoteli a za svitania odišiel. Krátko potom, čo odišiel, majitelia hotela vtrhli do kupcovej izby v nádeji, že tam nájdu nejaké zabudnuté cennosti. Zrazu manžel vykríkol: „Zabudol, zabudol!“ „Čo zabudol?“ radostne zvolala jeho žena. „Zabudol zaplatiť za ubytovanie.“
V tejto alegórii sú manželia za svoj priestupok potrestaní okamžite. V našom svete je však mnoho príkladov ľudí, ktorí sa navonok usmievajú a maľujú krásny obraz zdanlivo dobrými skutkami, aby mohli okrádať druhých. Napríklad ľudia môžu tráviť čas vedľa starnúceho príbuzného len preto, že ticho čakajú na jeho smrť, aby získali jeho veci a majetok, alebo keď sa mladé ženy vydajú za starších milionárov len preto, aby čoskoro získali väčšinu podielu z ich dedičstva. V týchto prípadoch sa však nestretávame s tým, že by títo ľudia boli za svoje manipulatívne konanie nejako bezprostredne potrestaní.
Avšak, trest je zákonite udelený. Možno tento trest nepociťujeme priamo, ale príroda má svoj vlastný spôsob, ako vyvážiť to, čo v ľudstve prebieha.

Celý náš život na tejto zemi je trestom za náš egoistický prístup k sebe navzájom. Vojny a nespočetné ďalšie formy utrpenia sú spôsobené našimi skorumpovanými egoistickými postojmi. Hľadáme vlastný prospech na úkor druhých a prírody a nemáme skutočnú túžbu prinášať šťastie a láskavosť niekomu inému.

Príroda nás predurčila na to, aby sme prešli určitou fázou vývoja, kedy zistíme, že sme čisto egoistickí, to znamená, že sa z celého srdca snažíme presadiť na úkor druhých, a po takom odhalení sa začneme obracať k samotnému Tvorcovi prírodných zákonov, ktoré nás formujú, s úprimnou požiadavkou: „Pozri, ako si ma stvoril! Čo môžem urobiť? Rozsievam okolo seba len nenávisť, a to Ty si ma takého stvoril.“ A navyše, rovnako ako nás príroda stvorila takými egoistami, môže nás samotná príroda aj napraviť, aby sa náš vrodený egoizmus premenil na svoj altruistický opak.

Na rozdiel od alegórie o majiteľoch hotela, ktorí sa snažia okradnúť obchodníka, my priamo nepociťujeme trest za svoje skazené egoistické postoje voči sebe navzájom, pretože keby sme trest pocítili ihneď, pochopili by sme ho a všetci by sa zdanlivo okamžite napravili.
Naopak trest, ktorý dostávame za svoj egoistický postoj na tomto svete, je nepriamy. Nechápeme jeho dôvod, nechápeme prečo a ako náš egoistický prístup k sebe navzájom a k svetu spôsobuje konflikty. Ak by sme pociťovali okamžitú negatívnu spätnú väzbu za svoje nesprávne zámery a činy, potom by sme sa rýchlo zmenili na dobre vycvičených vojakov. Nenaučili by sme sa nič o sebe a o tom, čo znamená rozvíjať správny prístup k sebe navzájom a k prírode, čo v prvom rade znamená nepriať si zlo. Naopak by v nás stále zostala naša túžba využívať druhých pre svoj osobný prospech, ale strach z priamych trestov, ktoré by sme za to dostávali, by nám nedovolil konať podľa vlastných predstáv.

Príroda podporuje náš rozvoj, v ktorom sami dôjdeme k uvedomeniu, že nesúhlasíme s nenávisťou k druhým, s vykorisťovaním, manipuláciou alebo ich zneužívaním, a že sa náš doteraz vrodený postoj k sebe navzájom musí úplne prevrátiť do svojej pôvodnej prirodzenosti. Smerujeme ku kritickému bodu ľudského vývoja, ktorý sa nazýva „poznanie zla“. K bodu, kedy zistíme, že naša vrodená prirodzenosť je úplný egoizmus, a kedy sa budeme cítiť mizerne z toho, že takú prirodzenosť máme. Toto odhalenie v nás vyvolá úprimnú túžbu po skutočnej premene našej povahy tak, aby sme sa stali podobnými prírode okolo nás, ktorá je altruistická, všemilujúca a všedávajúca.

V prírode je zakorenený proces, v ktorom musíme nevyhnutne prejsť takým rozpoznávaním a uvedomením, až nakoniec obrátime egoistické vzájomné vzťahy a v harmonickom, mierumilovnom a šťastnom prepojení dospejeme k šťastnému koncu. Táto etapa, keď ľudstvo odhaľuje svoju zlú egoistickú povahu, ktorá je v rozpore s altruistickými zákonmi prírody, a v ktorej vášnivo zatúži po zmene, sa nazýva „posledná generácia“. Teraz sa nachádzame na začiatku vstupu do tejto poslednej generácie, ale stále je to iba začiatok.