Michael Laitman

Jeden z mojich študentov mi priniesol báseň Anny Akhmatovej a požiadal ma, aby som na ňu zareagoval. Tak tu to je…

Šťastný je ten, kto je uprostred múk,
uprostred úzkostí a hlučných vášní života,
ako ruža, ktorá bezmyšlienkovite kvitne,
a ľahší ako tieň, ktorý beží po vode.

– Anna Akhmatová

Vo svojom živote prechádzame trýzňou a úzkosťami. Šťastný je aj človek, ktorý „ako ruža… kvitne bezmyšlienkovito“. Všeobecne sa dá povedať, že je to tak. Rovnako ako prírodné zákony nútia ružu rásť, mali by sme sa takto podobne rozvíjať aj my.
Čo by malo byť výsledkom nášho rastu? Mali by sme sa rozvíjať tak, aby sme sa podobali samotnej prírode, čo je vlastnosť lásky, obdarovávania a spojenia. To znamená, že štúdiom prírody by sme v sebe mali objaviť schopnosť napodobniť ju.

Je to veľmi ťažké, pretože v prírode je všetko postavené na inštinktoch, ale my sme bytosti racionálne. V dôsledku toho by sme rovnakým spôsobom mali pristupovať aj k vlastnému rozvoju a realizovať ho vedome na základe racionality. Inými slovami, keď vidíme, ako sa príroda podriaďuje univerzálnej harmónii, mali by sme sa jej podobne podriadiť aj my so svojim rozumom.

Problém je v tom, že máme svoje „ja“, túžbu prijímať, ktorá nás neustále utvrdzuje, že sme v stave „ja“ so svojimi vlastnými názormi. Ak sa teda chceme podobať prírode, potom potrebujeme svoje „ja“, čo najviac anulovať. Zrušenie tohto „ja“ je našou cestou ku šťastiu.

Aj v nadväznosti na výrok „Žiť ako tieň bežiaci po vode“ – by sme sa mali dostať do stavu podobnosti. Zároveň však musíme pochopiť, že si to vyžaduje prácu na sebe samých, čo nás opäť núti vrátiť sa k pôvodnej myšlienke, t.j. k našej potrebe sebarealizácie.

Anulácia nášho egoistického „ja“ je síce veľmi náročná, ale nemali by sme zabúdať na zásadu, že zmyslom celej našej existencie je práve jeho zrušenie.

Ak napríklad cítime, že sme talentovaní, úspešní a sme si istí, že náš vlastný názor je ten jediný správny, tak práve toto všetko musíme zo seba vydolovať, ako keď nožom vydlabeme zhnitú časť jablka a zahodíme ju. Povýšené a sebaisté „ja“ je presne tá zhnitá časť, ktorú potrebujeme vyrezať, a až potom zostane niečo dobré, čo už je skutočne vhodné pre život.

Čo sa teda stane s naším predchádzajúcim názorom? Pokiaľ aj po takejto premene náš starý názor zostane nezmenený, budeme s ním žiť aj naďalej. Mali by sme však pochopiť, že naše „ja“ je nám dané preto, aby sme ho mohli anulovať a na jeho mieste objaviť v okolitom svete, alebo inak povedané v prírode, také sily, ktoré nám umožňujú vytvárať v sebe om podobnosť s prírodou samotnou. To je to, čo je v našom živote skutočne nesmierne dôležité.

Navyše sa môžeme cítiť šťastní, keď urobíme krok vpred smerom k univerzálnej a jednotnej prírode a spojíme sa s ňou do integrálneho celku.

Môj študent, ktorý ma požiadal o názor na túto báseň, sa ma tiež spýtal, či som šťastný. Osobne považujem svoj život, ako celok, za šťastný. Veľa som v živote hľadal a strávil veľa času testovaním seba samého za všemožných okolností. Nedostal som sa do najvyššej kategórie svojho hľadania, ale som rád, že som našiel úroveň, kde sa nachádza pravda ako k nej pristupovať. V súlade s tým, pokračujem so svojimi študentmi na tejto ceste.