Michael Laitman

Bolesť je základom stvorenia. Bez pocitu bolesti by sme necítili seba ani druhých. V skutočnosti podľa väčšej či menšej miery bolesti posudzujeme takmer všetko.

Pozrite sa na všetko, čo ľudstvo vytvorilo v oblasti literatúry a umenia – v každom diele je 99 % bolesti. Prostredníctvom bolesti vnímame svet. Všetky vzťahy medzi nami sa prejavujú skrze bolesť, prostredníctvom ktorej sa každý z nás snaží vládnuť nad ostatnými.

Bez bolesti nie je potešenie

Keď cítime bolesť, máme tendenciu sa jej chcieť čo najskôr zbaviť bez toho, aby sme si uvedomovali, že bez bolesti sa nedá cítiť dobre. Systémy dobra a zla sa navzájom podporujú a bolesť nás chráni. Bez bolesti by som necítil, že je v mojom tele nejaká porucha. Tým, že ma niečo bolí, ma chce príroda informovať o nejakom probléme.

Pojem bolesť ovplyvňuje v človeku všetko, pretože človek túži po potešení a po naplnení. Pokiaľ naplnenie klesne na nulu, túžba pociťuje bolesť. Preto je pre človeka najdôležitejšie, aby nebol prázdny, aby necítil bolesť. Potešenie ovládať nemôžeme, ale bolesť áno.

Veď bolesť začína už vnímaním seba samého. Napríklad sedím na stoličke a som pritisnutý k jej operadlu. Mám pocit, že som obmedzený – je to bolesť, alebo nie? Lakte mám na stole, v ruke držím pohár, cítim hranice svojho tela. Pokiaľ sa tieto pocity mierne zväčšia, stávajú sa bolesťou, keď sa mierne zmenšia, uvoľním sa a cítim sa príjemnejšie.

Medzi bolesťou a pocitom reality je veľmi tenká hranica. Trochu väčší tlak vo mne vyvoláva pocit bolesti, trochu menší tlak vo mne vyvoláva pocit neistoty, pochybnosti, nepohodlia. Pocit bolesti sa objavuje v konečnej fáze každého pocitu. A na hranici medzi príjemným a nepríjemným, doslova v samom strede každého pocitu, zažívame najpríjemnejší a najpohodlnejší stav.

Bolesť nesie dôležité informácie

Prečo sa milenci občas hádajú? Prečo nežijú ako dvaja anjeli na ružovom obláčiku? Nežijú tak, pretože je to nemožné! Sú povinní medzi sebou cítiť hranice i určitú mieru začlenenia do seba navzájom. To znamená, že si vzájomne musíme pôsobiť trochu bolesti, pretože bez nej sa navzájom necítime. A to platí pre najrôznejšie vzťahy: blízke, vzdialené aj tie najintímnejšie. Bolesť nám všade sprostredkováva bohaté informácie.

Bolesť existuje na všetkých úrovniach a niekedy môže byť ťažké oddeliť fyzickú, telesnú bolesť od bolesti duševnej. Môžeme cítiť bolesť z minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti, bolesť vlastnú alebo bolesť niekoho, koho milujeme alebo nenávidíme. Akoby sme vystúpili zo svojho tela a zúčastnili sa pociťovania bolesti, alebo naopak radosti druhých. Je to ako schopnosť matky cítiť bolesť svojho dieťaťa.

V skutočnosti sme navzájom prepojení všetkými svojimi fyziologickými systémami, ale systém bolesti medzi nimi vyniká zvláštnou zložitosťou. Dosahuje veľmi vysoké úrovne a prechádza od fyzickej bolesti k bolesti duševnej a duchovnej.

Tento systém je nesmierne mnohotvárny a má mnoho vrstiev, pričom každá jeho zložka ovplyvňuje všetky vnemy. Mieru bolesti napríklad ovplyvňuje nálada. Dokonca existuje aj liečba bolesti. Ak sa napríklad na človeka usmejete a poviete mu, že bolesť čoskoro prejde, skutočne sa mu uľaví.

Radosťou, láskavosťou a príjemným prostredím by sme určite dokázali vyliečiť väčšinu chorôb. Moderná medicína však v rozvoji tohto smeru zrejme nevidí žiadny významný prínos, a preto sa ním neriadi.

Zrodenie nového

Bolesť vždy predchádza novému stavu, a to platí pre akýkoľvek jav: od výbuchu sopky, čo je tiež zrodením, až po naše duchovné zrodenie. Všetky zmeny sú vyvolané pocitom nedostatku v súčasnom stave. A potom mi bolesť ukazuje smer, vedie ma k stavu, v ktorom dochádza k riešeniu.

Bohužiaľ, zatiaľ nemáme dostatočnú inteligenciu, aby sme to boli schopní správne využívať. Naše ego je vyvinutejšie ako ego zvierat, ktoré s bolesťou zaobchádzajú správne, inštinktívne. Ak je bolesť taká silná, že vedie k smrti, umierajú. Ale náš egoizmus prerástol zvieracie štádium a my sme začali vyvíjať rôzne spôsoby, ako sa s bolesťou vysporiadať.

Keby sme s bolesťou zaobchádzali ako s pomocným prostriedkom, ktorý ukazuje na koreň problému, bolo by to pre nás naozaj prínosné. Vedeli by sme, čo nás čaká, aký signál nám bolesť dáva.

Zatiaľ je nám však jedno, čo sa stane zajtra. Náš egoizmus cíti len to, čo sa deje teraz, a rozum slúži tomuto pocitu. Preto vyvíjame systémy, spôsoby a lieky, ktoré bolesť potláčajú. A potom nech sa stane čokoľvek!

V skutočnosti nám bolesť hovorí len jedno – chýba nám správne spojenie. Na všetkých úrovniach – od fyziologickej, cez vzťahy medzi nami až po duchovný život. Bolesť pociťujeme ako dôsledok roztrhnutia častí jednotného organizmu, ktorým sme kedysi boli.

Potom sa jeho orgány náhle začali od seba odpájať. A pretože jednotlivé orgány neprijímajú od ostatných orgánov životne dôležité látky a nedodávajú ostatným to, čo samy produkujú, t.j. nie sú v správnom vzájomnom spojení, vznikajú problémy, bolesť a utrpenie.

Potom bolesť zmizne

Bolesť, ktorú dnes pociťujeme, k nám prichádza z veľmi vysokých duchovných systémov, ktoré ovplyvňujú každého. V krajinách, kde panuje úplná hojnosť, sa ľudia zrazu cítia deprimovaní a bezmocní. Prečo? Pretože celkový systém ovplyvňuje doslova každého.

A v dôsledku toho dnes ľudstvo trpí všeobecnou krízou. Aby sme ju prekonali a pokračovali vo vývoji na nový stupeň, musíme sa vzájomne zjednotiť – bolesť a utrpenie, ktoré deň odo dňa viac a viac prežívame, nám to hovoria. Náš egoizmus však kričí: „Toto nechcem!“ a hľadá rôzne triky, ako sa vyhnúť riešeniu príčiny problému, a radšej sa snaží bolesť utíšiť akýmikoľvek prostriedkami.

Stačí sa len otvoriť voči sebe navzájom, vyjsť v ústrety jeden druhému, a túto bolesť prestaneme pociťovať! Niekedy sa pohádame, sme na seba naštvaní, a  niekto zvonku nás dvoma slovami uzmieri – a všetko je zase v poriadku, môžeme spolupracovať, všetko medzi nami klape. V jednom okamihu hranica zmizne a všetko sa vyrieši k obojstrannej radosti – bolesť je preč.

Naše šťastie i nešťastie spočíva v tom, že cítime bolesť druhého. To je problém. Moja bolesť predtým bola osobná, ale teraz sa stáva spoločnou, vzájomnou, kolektívnou. A každý z nás má na výber – trpieť za všetkých, alebo sa za všetkých radovať a tešiť.