Michael Laitman

Vďaka medicíne založenej na moderných technológiách, sme zdravší a žijeme dlhšie. Umelá inteligencia preberá mnoho našich náročných úloh, od domácich prác po pracovné povinnosti. Pokiaľ si prajeme, môžeme sa ponoriť do virtuálnych svetov alebo využívať roboty s ľudským vzhľadom a adaptívnymi riadiacimi systémami. Zároveň sa ľudia prispôsobujú umelej inteligencii prostredníctvom implantovaných čipov, programov a umelých častí tela. Ako vyvíjame strojové technológie, sami sa stále viac meníme na stroje. To vyvoláva otázku: Bude medzi ľuďmi a robotmi vôbec nejaký rozdiel?

Ako sa vlastne robot líši od obyčajného človeka v našom svete, ktorý sa tiež chová podľa vzorcov získaných z prírody alebo spoločnosti? Obaja fungujú na základe naprogramovaného správania, či už ide o vonkajšie programovanie, alebo sociálnu podmienenosť. Môžete vytvoriť mechanickú bytosť, ktorá dokonale napodobňuje človeka, a bude na nerozoznanie — kým ju neotvoríte a nenájdete vo vnútri drôty.

Môžeme naprogramovať takmer všetko. Napríklad by som mohol vytvoriť partnerku, ktorá spĺňa všetky parametre človeka a plne stelesňuje vlastnosti ženy. Jediné, čo by jej chýbalo, by bola duša. To je zásadný rozdiel.

Nakoniec si ľudia, po období stotožnenia sa so svojou mechanickou, robotickou podstatou, uvedomia, že nie sú od strojov nijako odlišní. Toto poznanie vyvolá hlbokú otázku: „Čo ma robí jedinečným?“ A práve vtedy začneme objavovať existenciu niečoho mimoriadneho v nás samotných — zvláštnej túžby zvanej „duše“. Hoci je duša teraz v embryonálnom stave, existuje v každom človeku. Musí byť odhalená a rozvíjaná.

V tomto procese bude o všetko ostatné postarané – jedlo budú doručovať drony a niektorí ľudia možno dokonca budú „dobíjať“ energiu ako stroje namiesto toho, aby jedli. Avšak živý človek sa bude od toho umelého líšiť v jednej zásadnej veci: bude cítiť vnútornú potrebu odhaliť a realizovať svoju dušu. Táto potreba vzíde z hĺbky jeho bytosti a bude vyžadovať pozornosť a naplnenie.

Táto cesta objavovania duše nie je o hračkách alebo povrchných rozptýleniach. Je to nevyhnutná fáza nášho vývoja. Ľudstvo postupuje cez štyri úrovne prirodzeného vývoja: neživú, rastlinnú, živočíšnu a ľudskú. Keď dosiahneme ľudskú úroveň, môžeme začať rozvíjať dušu, čo nás robí ľuďmi v najplnšom zmysle tohto slova (človek v hebrejčine [„Adam“] pochádza zo slova „podobný“ [„Domeh“], zo spojenia „podobný Najvyššiemu“ [„Domeh le Elyon“]). Kým nezačneme rozvíjať túto túžbu, ktorú v sebe máme, túžbu po vyššom naplnení ako je všetko v našom materiálnom bytí, zostávame na nižších úrovniach a nedokážeme využiť svoj plný potenciál. Rozvoj duše je ďalším krokom našej evolúcie, a práve ten nás navždy odlíši od robotov a umelej inteligencie.