Michael Laitman

V našom vývoji sme prešli dlhú cestu, ale napriek tomu, že je už jasné, že sme sa dostali do slepej uličky, stále si myslíme, že táto cesta niekam vedie. A zo zotrvačnosti naďalej používame staré metódy, ktoré nás do tejto slepej uličky priviedli.

Tento umierajúci kapitalizmus

Západný svet je založený na kapitalizme a jadrom kapitalizmu je konkurencia. Sloveso „compete“ (súťažiť, súperiť) pochádza z neskorej latinčiny competere, čo znamená „hľadať spolu“. Skôr v latinčine toto slovo znamenalo „schádzať sa, zhodovať sa“. Zdá sa to ako zlý vtip, ale je to pravda. Takto rastúci egoizmus časom deformuje pojmy a dáva im opačné významy.

A z toho sme si vybudovali nekonečnú rivalitu. V dôsledku toho sa veľká časť moderného podnikania odtrhla od zdravého rozumu. A my predtým privierame oči.

Boli vybudované gigantické „potravinové reťazce“, ktoré živia milióny ľudí a organizácií, ktoré sú absolútne bezcenné pre nikoho okrem nich samých. Ich sila spočíva vo vzájomnej zodpovednosti a nevedomosti oklamaných más. Ale to je aj ich slabosť.

Keď udrie globálne otrasenie, nadbytočné podniky – veľké aj malé – sa začnú rozpadávať. Zaniknú ako nepotrebné. Žiadne milióny ich nezachránia; naopak, klesnú na dno ako mŕtva váha. A ak nám to neotvorí oči, potom sa na nás zrúti celý kapitalizmus v jednom systémovom kolapse. Koniec koncov, nie je vhodný na krízy; je rozmaznaný, arogantný a starý. Jeho hranice odolnosti sú takmer vyčerpané.

Kedysi hrdo hlásal slobodu a hľadanie šťastia za svoje ideály. Postupom času sa však sloboda zvrhla na konzum a právo hľadať šťastie, ako sa ukazuje, nie je zárukou jeho dosiahnutia. Ďalší cyklus sa uzavrel , na konci ktorého je všetko krásne opäť zdeformované a skazené.

Potrebujeme iný systém

V čase globálnych katakliziem potrebujeme systém založený nie na konkurencii, ale na úplne iných vzťahoch. A nezáleží na tom, ako ho nazveme, dôležité je, ako ho chápeme a implementujeme teraz, skôr ako premárnime posledné zdroje pri snahe zachrániť umierajúcich.

Teraz musíme postupne budovať štruktúru spoločenských vzťahov, ktorá nenechá nikoho v núdzi a uprednostní ľudí, nie ich peňaženky. Boj o trhy, o vrecká, o mysle – to všetko sa stáva minulosťou. Pomaly, ale mizne. A pred nami je boj o srdcia, o možnosť žiť ako jedna univerzálna ľudská rodina, o povznesenie ducha, o nové vzťahy medzi ľuďmi, ktoré nemožno nanútiť silou, ale možno ich len pestovať.

A pre takúto spoločnosť musíme vybudovať novú ekonomiku ako základ ďalšieho rozvoja. Tá už nebude len čistým obchodom a vykorisťovaním, ktoré z nás vyčerpávajú všetku energiu, ale skôr súčasťou pozitívnych sociálnych väzieb – ekonomickou základňou, ktorá nie je dominantná, ale podporná, servisná a vyvážená. Jednoducho povedané, spoločnosť obrátime hore nohami.

Nie, toto vôbec nie sú sny. Je to naliehavá potreba, rozumná predpoveď, imperatív doby. A ak je na začiatku ťažké to prijať, predstavte si pohľad budúcich generácií, pre ktoré sme hlúpi predkovia, ktorí robili všetko, čo mohli, aby oddialili nevyhnutné, a zaplatili za svoje chyby hroznú cenu.

V jednom svete

V zjednotenom svete sa akýkoľvek pokus o zisk na úkor iných rýchlo vypomstí. Preto sú dnes kľúčovými slovami rovnováha a racionalita. Rovnováha medzi nami, rovnováha s prírodou, racionálne využívanie zdrojov, skutočne strategický pohľad, ktorý položí základy pre spoločnú a prosperujúcu budúcnosť, nie pre spoločné pohrebisko minulosti.

Tento prístup sa neobjaví automaticky. Treba ho formovať, treba ho učiť. Najmä medzi mladými ľuďmi, ktorí ešte neuviazli v zabehnutých koľajach, neskostnateli a sú stále pripravení na zmenu. A staršia generácia bude nasledovať tento príklad, aj keď sa bude sťažovať.

A vo všeobecnosti je učenie sa nových vecí normálne a nevyhnutné. Prečo sa vyhýbame myšlienke školenia a vzdelávania? Vždy sa potrebujeme niečo učiť, nejako sa meniť. Zo všetkých foriem práce je najdôležitejšie sebazdokonaľovanie. Určuje tón pre všetko ostatné. A ak to robíme spoločne, cielene a vedome, potom nám život prinesie príjemné prekvapenia.

Navyše, až potom sa skutočne zotavíme, zlepšíme spoločnosť, zbavíme sa nespočetných zásob zbraní a vyriešime more problémov, ktoré sú dodnes neriešiteľné.

Hlavné je pochopiť, že bez ohľadu na to, s čím sa stretneme, stretneme sa sami so sebou. Naše väzby a vzťahy určujú všetko, vrátane reakcií prírody. Dnes reaguje na rastúcu nerovnováhu; zajtra bude reagovať na vnútorné zblíženie medzi ľuďmi.

Keď hovoríme o „globálnej dedine“, o tom, že „sme na jednej lodi“, nehovoríme len o ľudstve, ale o celej planéte, o celom systéme, ktorý ešte len musíme preskúmať. Všetko je s nami zviazané a nič nemôže toto spojenie prerušiť.

Ukazuje sa teda, že konkurencia už nie je relevantná. Je nemožné rozvíjať podnikanie alebo akúkoľvek inú činnosť, ktorú spoločnosť skutočne nepotrebuje. Už nie je možné podľahnúť vlastnému egoizmu.

Všetko, čo vybočuje z rámca racionálnej rovnováhy a spoločných záujmov generácií, sa rýchlo obracia proti nám. A namiesto toho, aby sme sa zhrozili a merali situáciu zastaranými kritériami, pozrime sa hore a uvedomme si, že prosperita, rozvoj a rast sú oveľa viac, skúsme už otvoriť oči a uznať, že prosperita, rozvoj a rozmach sú niečím oveľa hlbším, než nás nasilu učili. 

Nakoniec sa ukáže, že to, čo „stratíme“, nie je vôbec strata, a to, čo získame, je skutočný poklad – pokojný, vyrovnaný a bohatý život s nekonečným potenciálom sebarealizácie.