Michael Laitman

Bojkot, šikanovanie a prenasledovanie našich detí v školách je strašný jav, ktorý existuje prakticky všade vo svete.

Nazýva sa to šikanovanie. Znie to neutrálne, ale je to nezahojená rana, ktorú sa nedarí vyliečiť.

U nás v Izraeli čelí šikanovaniu v škole každé desiate dieťa. V Knesete zasadajú komisie, ktoré tento problém prerokúvajú. Nedávno prijal vo svojej kancelárii premiér deti, ktoré sa stali obeťami šikanovania. Koniec tohto javu je však v nedohľadne. Mnohé deti v triedach naďalej žijú celé mesiace v izolácii, pričom trpia týraním a urážkami zo strany svojich rovesníkov.

Rodičia, ak vôbec vedia, čo sa deje, sú bezmocní voči systému, ktorý tento problém často zametá pod koberec, aby si nepošpinil svoje „dobré meno“. A deti trpia ďalej, čo niekedy vedie k nenapraviteľným následkom.

Bojkot rozširuje svoje hranice

Detské bojkoty tu, samozrejme, boli vždy. Pamätám si, že existovali, aj keď som bol dieťaťom ja. V dnešnej dobe sa však tento jav stal oveľa masovejším, krutejším, a preto aj znepokojujúcejším. V našich časoch bojkot prekročil hranice školskej triedy. Prenasledované dieťa nemôže uniknúť posmechu v škole, doma a už vôbec nie na sociálnych sieťach.

Objavila sa dokonca nová forma prenasledovania – kyberšikana. Ide o situácie, keď k urážaniu a zastrašovaniu dochádza na sociálnych sieťach alebo dokonca v online hrách. Dieťa môže dostávať vyhrážky a posmešky na svoj e-mail alebo cez četovacie aplikácie. A tieto materiály zostávajú na internete navždy.

To všetko vedie k ťažkým následkom. Deti žijú v stave neustáleho stresu, trpia nespavosťou, upadajú do depresií… V novembri minulého roka krajinou otriasla správa, že v meste Nof ha-Galil spáchal samovraždu 14-ročný chlapec, ktorý nedokázal uniesť systematické šikanovanie.

Čo sa dá proti bojkotu postaviť? Pozrime sa pravde do očí

Bojkot zvyčajne iniciuje jeden človek – líder, ktorý dokáže strhnúť ostatné deti a ktorému robí dobre pocit, že je niečo viac ako ostatní, preto ich ponižuje. Aby dosiahol väčší efekt, vyberie si obeť a poštve proti nej celú triedu.

Pozrime sa však pravde do očí: v tom, aby realizoval svoje sklony takýmto odpudivým spôsobom, mu pomáhame my, dospelí. Tým, že mu v televíznych reláciách, reality šou, reklamách, ale aj jednoducho svojím správaním v každodennom živote vštepujeme, že človek musí dosiahnuť svoje na úkor potláčania iných.

Nazývame to konkurencieschopnosťou, dravosťou, vodcovskými schopnosťami… Pri takomto prístupe dospelých nemá zmysel obviňovať deti z toho, že sa správajú presne rovnako, len v podmienkach primeraných svojmu veku.

Nie náhodou Ilaj, tínedžer, ktorý v škole zažil bojkot, na zasadnutí výboru pre práva dieťaťa povedal:

„My, mladá generácia, si berieme príklad z vás, dospelých. Ak v televízii vidíme, ako niekto niekoho bojkotuje alebo sa odmieta zúčastniť na tej či onej udalosti, čo potom čakáte od nás?“

My dospelí nevenujeme našim deťom dostatok pozornosti a nevytvárame pre ne priaznivé prostredie, v ktorom by myšlienka na bojkotovanie rovesníkov vôbec nevznikla.

Možno sa potom čudovať, že si s týmto hrôzostrašným javom nevieme poradiť?

Starostlivosť namiesto bojkotu

Čo sa v takejto situácii predsa len dá urobiť? V prvom rade sa treba porozprávať s lídrom bojkotu a vysvetliť mu, akej hroznej nespravodlivosti sa dopúšťa voči ostatným a ako tým škodí sám sebe.

Nemenej dôležité je porozprávať sa aj s tými, ktorí lídra nasledujú. Musia pochopiť, že tým, že vodcovi bojkotu ustupujú, obrazne povedané mrzačia vlastnú dušu. A mimochodom, pokojne sa môžu stať ďalšími na rade. Lídrovi je totiž v podstate jedno, na koho zaútočí. Potešenie mu prináša samotný proces. Preto je potrebné „nasledovníkov“ zjednotiť a pomôcť im vymanit sa spod vplyvu „vodcu“.

Keď uvidí, že nemá podporu, rýchlo upustí od svojich zámerov. A aby ho jeho vodcovské sklony nezaviedli opäť nesprávnym smerom, musíme mu pomôcť stať sa dobrým lídrom. Nie takým, ktorý organizuje bojkot, ale takým, ktorý tvorí, stará sa o druhých a ide príkladom, ktorý budú chcieť všetci nasledovať.

Aby sme sa však podobným vysvetľovaniam v budúcnosti vyhli, museli sme začať vytvárať iné prostredie pre naše deti už včera. Také, v ktorom sa necení osobný úspech, ale dobré vzťahy, spolupráca a vzájomná pomoc. Tým zabezpečíme našim deťom skutočne dobrú budúcnosť.