Michael Laitman

Pracuj, ako môžeš, a dostávaj, koľko potrebuješ. Komu by sa to nepáčilo? Spravodlivá spoločnosť, v ktorej sú si všetci rovní, kde nie sú ani chudobní, ani bohatí. A nie až niekedy, ale doslova o dvadsať rokov. Práve to sľúbil prvý tajomník ÚV KSSZ Nikita Sergejevič Chruščov na XXII. zjazde KSSZ v októbri 1961, keď vyhlásil: „Súčasná generácia sovietskych ľudí bude žiť v komunizme!“

Od stanoveného termínu prechodu ku komunizmu uplynulo takmer päťdesiat rokov. Komunizmus však nielenže nenastal, ale bol odsunutý medzi iné utópie. A v niektorých krajinách je táto ideológia dokonca stavaná na roveň nacistickej a zakázaná štátom.

Prečo teda uskutočnenie ušľachtilých cieľov skončilo v Sovietskom zväze úplným neúspechom? Čo sa stalo?

Komunizmus alebo diktatúra?

Predovšetkým by som nepovedal, že to, čo sa v Sovietskom zväze snažili vybudovať, by sa dalo nazvať komunizmom. Bola to diktatúra. Cárske Rusko, to bola feudálna spoločnosť s prevažne negramotným obyvateľstvom. Chudobní roľníci boli pripútaní k svojej pôde a na revolúciu ani nepomysleli. A komunizmus? Také slovo vôbec nepoznali.

Pre väčšinu robotníckej triedy znamenal komunizmus predovšetkým odstránenie bohatých vykorisťovateľov a odovzdanie tovární robotníkom. „Mier chatrčiam, vojnu palácom!“ Tým sa končil odveký ruský sen roľníkov a robotníkov o spravodlivosti.

Karl Marx však vo svojich dielach nie náhodou upozorňoval, že pred budovaním komunizmu je nutné prejsť určitým stupňom spoločenského vývoja. Komunistická spoločnosť má totiž byť predovšetkým uvedomelou spoločnosťou, v ktorej sú všetci navzájom spojení ako jedna rodina.

Každý vníma ostatných ako svoju súčasť a nestará sa v prvom rade o svoje potreby, ale o potreby druhých. K tomu je však potrebné, aby človek jasne porozumel svojej prirodzenosti a zároveň cieľu, ku ktorému má dôjsť.

Od „ja“ k „my“

Dnešný človek je pravým opakom človeka budúcnosti. Stará sa predovšetkým o seba a svoju rodinu. Pokiaľ berie ohľad na druhých, tak len preto, že mu môžu pomôcť alebo naopak mariť jeho plány na dosiahnutie vlastného blahobytu.

A do takého spôsobu života mu zrazu niekto vstúpi a povie: „Musíš si uvedomiť, že ty a s tebou celé ľudstvo tvoríte jeden celok.“ To znamená pochopiť a prijať zákon prírody, podľa ktorého máme dospieť do stavu jednej rodiny. A dokonca ešte ďalej: rodinný status dnes predsa často býva záležitosťou iba materiálneho prepojenia, lenže tu ide o viac, ide o naše vnútorné spojenie. Nie na fyzickej úrovni, ale na úrovni hlbokej vnútornej jednoty, kedy človek necíti „ja“, ale „my“, a toto „my“ tvorí jeden celok.

Inými slovami, potrebujeme prejsť vnútornou zmenou pohľadu na svet. To sa nedá uskutočniť v krátkom čase ani násilím, ani presviedčaním. K tomu môžeme dôjsť len dlhodobým procesom výchovy.

Namiesto nomenklatúry výchova

Výchova dieťaťa od narodenia po dospelosť trvá aspoň dvadsaťpäť rokov. To vieme. Čo to však bolo za výchovu v Rusku, kde sa takzvaný komunizmus presadzoval násilnými metódami, revolúciou a krutou občianskou vojnou medzi rôznymi vrstvami obyvateľstva?

Nakoniec to vyústilo do teroru, autoritárstva a represálií voči odporcom. Niet sa čo čudovať. Prázdne výzvy, aby sa ľudia vzdali egoizmu a osobného prospechu, nefungovali. Ľudia boli svedkami toho, ako na miesto aristokracie a buržoázie nastúpila nomenklatúra so svojimi zvláštnymi prídelmi, uzavretými predajňami, štátnymi rekreačnými sídlami a prístupom k zahraničnému tovaru.

V tejto situácii sa nepodarilo vybudovať nielen komunizmus, ale ani socializmus.

Vysoké ideály a pragmatická skutočnosť

Prví revolucionári s čistými úmyslami a vysokými ideálmi boli pripravení pre dosiahnutie vznešených cieľov obetovať sami seba.

Ako študent v Leningrade som žil v podnájme u starej revolucionárky. Rozprávala mi, ako stávala v mraze, triasla sa od zimy a rozdávala pirohy vojakom, ktorí odchádzali na front. Ani jej nenapadlo vziať si jeden pre seba, hoci sama bola hladná.

Ľudia nemysleli na seba. Ich ideálom bola revolúcia. Tá revolúcia, ktorá potom začala požierať svoje vlastné deti. Treba povedať, že išlo o prirodzený proces: ideály ženú náš egoistický svet vpred, ale po nich prichádza úplne iná vlna — pragmatická. Tá začne ideály podriaďovať sama sebe a konať podľa bežných egoistických zákonov.

Komunizmus podľa zákonov Vyššej prírody

Či chceme, alebo nechceme, ku komunizmu svet nevyhnutne dospeje. Týmto smerom nás tlačí globalizácia aj evolúcia. Vybudovať ho však možno iba podľa zákonov Vyššej prírody — nie násilnými metódami, ale prostredníctvom duchovnej výchovy. Jej princípy už pred tisíckami rokov opísali kabalisti. Hlavný z nich znie: „Miluj blížneho svojho ako seba samého.“

Áno, práve tento princíp, často vnímaný ako krásne, ale obyčajné heslo, je vskutku praktickým základom komunizmu. Len nie sovietskeho, ale kabalistického. Takého, ktorý prevedie z teórie do každodennej praxe zásadu „od každého podľa jeho schopností, každému podľa jeho potrieb“. Potom nikto nebude konať z donútenia, ale z vnútornej potreby a priania srdca.

V kabalistických prameňoch je podrobne napísané, ako presne k tomu dôjde a aké podnety pre to človek nájde. To je však téma na samostatný článok.