Michael Laitman

Aby sme dosiahli vyššiu kvalitu lásky, než akú pociťujeme v každodennom živote, musíme hrať hru. Prečo práve hru? Je to preto, lebo v hre sa nehráme na to, kým sme teraz, ale na to, kým by sme chceli byť.

Bez hier by sa ľudstvo nerozvíjalo ako celok. V detstve sme hry často vnímali ako absolútne pravdy a ich hraním sme sa rozvíjali v rôznych oblastiach. Keby sme sa do hrania nejakej hry ponorili tak, ako to robia deti, nemohli by sme prestať; žili by sme v tejto hre stále viac a viac a boli by sme v nej stále lepší a lepší.

V kabale existuje hra na hranie pozitívnych, láskyplných a starajúcich sa spojení – spojenia, ktoré existujú v našom vyššom, večnom a dokonalom stave – kľúčovým praktickým nástrojom na dosiahnutie cieľa štúdia kabaly: odhalenie Stvoriteľa, vyššej altruistickej sily lásky a spojenia.

Kabalisti nám radia, aby sme milovali druhých, aj keď len predstierame, že ich milujeme toľko, koľko sa do takej hry môžeme vložiť, a v tejto láske začneme pociťovať Stvoriteľa.

To je tiež jeden z hlavných dôvodov, prečo kabalisti vždy študovali v malých skupinách, ktoré sa nazývajú „desiatky“. Tie poskytujú miesto, kde môžeme v praxi prejavovať lásku k druhým, kde každý člen aspoň predstiera, že miluje druhých, a takto sa spoločne snažia vytvoriť atmosféru, ktorá podporuje vzájomné otváranie sŕdc. V takejto atmosfére sa nakoniec každý člen „rozpustí“ v spoločnom poli lásky, ktoré začne napĺňať spojenie, ktoré vytvárajú.

Tento proces si vyžaduje predstieranie lásky tak dlho, kým sa láska k druhým nestane druhou prirodzenosťou. Tým, že znova a znova predvádzame lásku k druhým a niekoľkokrát denne sa k nej vraciame, začleníme sa do tejto láskyplnej tendencie natoľko, že sa v nej nakoniec rozplynieme. Týmto spôsobom si pripravíme vhodné podmienky na dosiahnutie odhalenia Stvoriteľa.

Začleniť do seba lásku znamená prepojiť sa so Stvoriteľom. Predstierame lásku, kým neprestane byť hrou a nestane sa hrou celého nášho života. Najprv ju hráme umelo, predstierame, že druhých milujeme bez toho, aby sme k tomu pociťovali zvláštnu túžbu. V tejto fáze sa musíme presvedčiť, prečo je potrebné vyvíjať také úsilie bez zvláštnych pocitov, to znamená spojiť toto úsilie s vyšším cieľom, ktorý chceme dosiahnuť.

V určitej fáze sa v nás náhle prebudí hrejivý pocit. Ak študujeme v kabalistickej skupine, potom úsilie o láskyplné vzťahy, ktoré v tejto skupine vynakladajú ostatní, nám ukazuje pozitívny príklad. Keď vidíme, ako hlboko sa oddávajú láske k druhým, môže to v nás prebudiť pocit, že my im nie sme schopní dávať rovnakú vrúcnu lásku. Potom môžeme prehodnotiť svoj postoj k druhým aj k životu všeobecne a na základe toho znovu získať silu potrebnú na vystúpenie zo svojho sebectva, aby sme mohli milovať druhých.

Táto neustála kalibrácia nášho postoja vedie k bodu, keď materiálna realita stráca svoj ústredný význam a zostáva iba vznešený a skutočný pocit lásky.

Keď sa táto pravá láska prejaví, naše egoistické „ja“ je nahradené silou samotnej lásky, Stvoriteľom. K takémuto odhaleniu môže dôjsť práve vtedy, keď predstierame lásku k druhým v priebehu nespočetných stavov bez toho, aby sme k tomu cítili prirodzené pohnútky. Tieto snahy slúžia na to, aby sme minimalizovali význam nášho vzťahu k našim prirodzeným, sebastredným požiadavkám a vytvorili miesto, ktoré sa potom môže naplniť novou kvalitou: silou lásky, altruizmu a spojenia ako takého, kvalitou Stvoriteľa.