Na stres a vyhorenie v práci existuje riešenie z milosrdenstva. Ak sa teda cítite v strese, zle alebo vyčerpane, pomôžte niekomu inému. Keď prejavíte súcit, budete sa cítiť lepšie. Akt prejavenia súcitu nielenže nenarazí na žiadny odpor, ale predovšetkým uzdraví vás.
Ako ale môžeme s druhými jednať súcitne, keď sa cítime vystresovaní a vyčerpaní? Aby sme mohli jednať s druhými so súcitom, musíme najskôr rozvíjať súcit sami k sebe. Bez súcitu so sebou samým nemáme potrebu správať sa láskavo k druhým. Aby sme si vytvorili správny postoj k druhým, najprv musíme pochopiť, že súcit k nim je nevyhnutným základom pre našu vlastnú pohodu a zdravie.
Súcit sa potom stáva formou sebazáchovy. Keď sme v strese, naše telo aktivuje stresovú reakciu „bojuj alebo uteč“, ktorá zaťažuje naše telesné systémy. Keď však prejavíme súcit, naše telo sa uvoľní a funguje úplne opačne, pokojne a vyrovnane.
Okrem súcitu je pre zmiernenie stresu a vyhorenia dôležitá aj empatia. Empatia v tomto prípade znamená vcítiť sa do pocitov druhých a pochopiť ich situáciu.
Ale opäť, ako si môžeme vypestovať empatický postoj k druhým, keď bojujeme s vlastnými obmedzeniami? Problém je v tom, že sme sa v mladosti nenaučili byť prínosom druhým. Ukazuje sa, že nevieme rozvíjať súcit a empatiu, teda vlastnosti, ktoré sa šíria odo mňa k druhým. Naučili sme sa pracovať technickým spôsobom, aby sme získali prácu, zarobili peniaze, kvalifikovane splnili úlohy a dostali to, čo potrebujeme. Tým sme si vytvorili odpojenie medzi prácou, ktorú vykonávame a našou vnútornou túžbou po naplnení. Práca sa pre nás stala skôr zdrojom vyčerpania ako zdrojom uspokojenia.
Aby sme tomu zabránili, musíme sa naučiť novému prístupu: pracovať so zámerom, že myslieť na druhých v dobrom a tiež, ako im pomáhať, môže byť naplňujúce. Pokiaľ budeme mať pocit, že svojou prácou obdarúvame a zároveň napĺňame sami seba, budeme po celý deň prežívať radosť a uspokojenie. Rozvíjanie takého myslenia však vyžaduje zmenu našej povahy. Musíme sa naučiť nachádzať uspokojenie v „dávaní“, bez ohľadu na to, akú prácu alebo úlohu vykonávame.
„Dávanie“ vo svojej najčistejšej podobe znamená prácu v prospech druhých s rovnakou obetavosťou, akú prejavujeme voči sebe a svojim blízkym. Keď napríklad pracujeme pre svoje deti, necítime sa vyčerpaní, pretože naše dávanie je motivované láskou. Najväčšou výzvou, ktorej v živote čelíme, je rozšíriť tento pocit láskyplnej oddanosti aj na cudzích ľudí. Na to je potrebné vzdelávanie, ktoré nám pomôže pochopiť, že žijeme vo vzájomne prepojenom a závislom systéme, v integrálnej sieti, kde uspokojovaním druhých sme zase my uspokojovaní skrze ne.
Keď začneme odhaľovať svoju prepojenosť a vzájomnú závislosť, začneme zo spojenia s druhými pociťovať novú túžbu „dávať“ a milovať. Potom mizne rozdiel medzi dávaním a prijímaním a tiež sa rozplýva rozdiel medzi cudzími a milovanými ľuďmi. Uvedomíme si, že všetci sme súčasťou jednotného celku, a z dávania zažívame pocit najväčšieho uspokojenia.
Celá debata | RSS tejto debaty