Michael Laitman

Bola vykonaná štúdia, ktorej cieľom bolo zistiť, či je pomsta vrodenou ľudskou vlastnosťou. Vedci testovali 330 detí vo veku od štyroch do ôsmich rokov pomocou dvojfázovej hry.

V prvej fáze dostali štyria „hráči“ (v skutočnosti počítačom ovládaní avatári) nálepky a jeden z nich ju daroval dieťaťu. Potom sa role vymenili a dieťa malo možnosť dať nálepku ľubovoľnému hráčovi.

V druhej fáze jeden hráč ukradol dieťaťu nálepku a dieťa potom malo možnosť ukradnúť nálepku akémukoľvek hráčovi.

Zistenia ukázali, že sa deti okamžite pomstili tým, ktorí im samolepky ukradli, ale nemali snahu odmeňovať tých, ktorí im samolepky dávali. To naznačuje, že túžba po pomste je prirodzenejšia alebo sa vyvíja skôr ako vlastnosť oplácať láskavosť.

Ukazuje to, že pomsta je u ľudí prirodzenou tendenciou.
Povedzme, že by som mal vo vrecku dolár a ten náhle zmizol. Chodil by som dookola a premýšľal: „Kam mohol zmiznúť?“ Hľadal by som ho, ako by na ňom závisel môj život. Prečo? Pretože bol môj, mal som ho a teraz je preč. Táto strata mi pripadá väčšia ako hodnota samotného dolára. Mám pocit, akoby som prišiel o dvadsať dolárov. Tak vníma stratu ľudská prirodzenosť.
To isté platí pre škody spôsobené inými osobami. Pokiaľ mi niekto ublíži, vnímam jeho čin ako desaťkrát horší, než aká je skutočnosť. Rozsah jeho negatívneho postoja voči mne sa mi zdá oveľa horší ako to, čo sa skutočne stalo.

Prečo teda neprejavujeme vďačnosť rovnakou silou, akou sa chceme pomstiť? Pretože máme vrodený pocit, že si zaslúžime dobro. Naše matky nám od narodenia hovoria, že sme najlepší na svete, že sme výnimoční. Keď nám niekto niečo dá, berieme to ako niečo, čo nám patrí. Možno povieme rýchle „ďakujem“, ale v našich mysliach sme dostali len to, na čo máme podľa svojho názoru nárok. Keď nám však niekto niečo vezme, cítime to ako desaťkrát väčšiu nespravodlivosť.

Preto, keď deťom niekto ublíži, inštinktívne pociťujú intenzívnu túžbu sa pomstiť, a dokonca ich to baví. Veľmi dobre tomu rozumiem, pretože aj ja som bol v detstve taký. Naživo si na tieto chvíle spomínam.

Čo sa vo mne zmenilo? Prečo som prestal vyhľadávať pomstu? Uvedomil som si, že všetci máme spoločnú túžbu, že ubližovať druhému človeku znamená v konečnom dôsledku ubližovať sám sebe.
Vďaka tomuto pochopeniu som začal k životu pristupovať inak. Je lepšie sa podriadiť, ustúpiť a vyhnúť sa zbytočným konfliktom. Tento prístup prináša pocit pokoja a bezpečia a zaisťuje, že ľudia okolo mňa zostanú ústretoví alebo aspoň neutrálni. Dôležité je dávať si pozor, aby som druhým neublížil. Pokiaľ však človek ublíži, musí byť pripravený na nevyhnutné následky.

Niektorí ľudia zastávajú názor, že pomsta je vždy voľbou medzi túžbou po odplate a možnosťou odpustiť. Ale kto má skutočne „možnosť odpustiť“? Často sa pomste vyhýbame nie z dôvodu morálnej prevahy, ale z bezmocnosti. Možno je ten, kto sa usiluje o pomstu slabší, neschopný konať alebo jednoducho časom zabudne. Človek je od prírody sebecký a malicherný tvor. Ak dostane príležitosť, pohltí druhého.

Dôležitejšie však je, či dokážeme nájsť pre svoju vrodenú pomstychtivosť pozitívne využitie. Ak dokážeme túto vlastnosť, ktorá nás robí pomstivými, využiť správnym spôsobom, prestáva byť pomstou a stáva sa formou výchovy.

Ako to funguje? Ak napríklad dvaja ľudia hrajú šach a jeden z nich druhého neustále prevyšuje, nemusí mať prehrávajúci hráč pocit, že sa mu ubližuje. Namiesto toho si môže uvedomiť, že ho lepší hráč učí. Stále sa však bude cítiť nepríjemne, pretože víťazný hráč je v hre lepší. Pocit menejcennosti pretrváva aj bez zlého úmyslu.

Ako teda prejsť od malichernej pomsty k väčšej motivácii k rastu? Ako prejsť od vybavovania účtov k skutočnému zlepšeniu? Musíme vykonať iný druh kalkulácie. Predpokladajme, že ma niekto chce vidieť ako neúspešného, ​​chudobného alebo zlomeného. Skutočné víťazstvo spočíva v dosiahnutí stavu, keď mi tento človek bude závidieť môj úspech. Namiesto toho, aby som plytval energiou na odplatu, mal by som sa sústrediť na to, aby som sa pozdvihol, stal sa silnejším, úspešnejším a múdrejším. To samo o sebe už slúži ako konečná odpoveď.

Okrem toho musím uznať, že ujma, ktorá mi bola spôsobená, je v skutočnosti prospešná. Bez toho, aby som si to uvedomoval, môj protivník ma postrčil dopredu a donútil ma rásť. Mal by som sa obzrieť späť a povedať: „Ďakujem ti, že si mi to urobil!“.

Toto uvedomenie premení pomstu na výchovný proces. Ten, kto sa mi snažil ublížiť, ma teraz vidí, ako sa zdvíham, a ocitá sa podo mnou. A keď mu poviem: „Dúfam, že aj ty sa dokážeš povzniesť sám nad sebou, tak ako ja,“ je to ten pravý knokautový úder. V tom spočíva skutočné „vzrušenie z boja“.