Michael Laitman

Dnes dosahujeme bod radikálneho prehodnotenia hodnôt. To, čo sa predtým zdalo byť cenné – za čo sme bojovali, žili a umierali, čo sme sa snažili uchovať a odovzdať budúcim generáciám – stráca svoj význam a pôsobí stále prázdnejšie.

Čo teda bude skutočne cenné? Iba myšlienka.

Na prvý pohľad to môže človeku znieť príliš abstraktne. Ale keď sa nad tým zamyslíme – čo v našom živote vlastne nie je abstraktné?

Myšlienka je to, čo s nami zostáva. Nezaniká s telom. Túžby tela, strachy a majetok zmiznú – ale myšlienka zostane.

Aký druh myšlienky by sme teda mali rozvíjať?

Je to pozitívny postoj k druhým a k svetu. Takáto myšlienka nikdy nezmizne. Zostáva s nami neustále, pretože je mimo úzkeho a pominuteľného rámca nášho egoizmu – teda túžby užívať si len pre vlastný prospech. Tento egoizmus umiera a rozkladá sa s telom.

Naopak myšlienka pozitívneho vzťahu k druhým a svetu žije ďalej – v altruistickej kvalite, ktorá je opakom egoizmu. Teda v pozitívnych vlastnostiach, ktoré sa nám počas života podarí získať. Vlastnosti ako dobrota, láska a starostlivosť nás pozdvihujú do iného sveta – sveta pozitívnych síl lásky, dávania a spojenia, ktoré sú mimo našej materiálnej existencie.

Existujeme práve preto, aby sme nazhromaždili pozitívne emócie, myšlienky, túžby a úsilie, ktoré vychádzajú z nášho pozitívneho prístupu k druhým ľuďom ak prírode. To je to, čo si so sebou odnášame.

Keď opúšťame tento svet, chceme po sebe zanechať čo najviac pozitívneho postoja k životu, k svetu, k ľuďom, k našim deťom, vnúčatám – skrátka ku každému, komu sme mohli niečo odovzdať.

Ja to vnímam ako svoje poslanie – a nielen svoje, ale nás všetkých.

Takto chápali zmysel života kabalisti všetkých generácií. Dnes všade naokolo vidíme hrôzy, nenávisť a rozdelenie. A chápeme, že nás táto temnota núti rozpoznať, čo treba v sebe rozvíjať a čo odovzdávať ďalej. Temnota nás od seba odtláča, aby sme sa mohli presunúť k svetlu – k pozitívnej, harmonickej a mierumilovnej myšlienke spojenia.