Michael Laitman

Keď sledujeme dnešné deti pohltené vychytávkami online světa, často prehliadame rodičov, ktorí túto situáciu tolerujú. V skutočnosti ju nielen tolerujú, ale sami sú pohltení digitálnym svetom a obrazovkami.

Takýto rodič sedí doma na gauči, na lavičke na ihrisku, v kaviarni či v lietadle, pozerá do displeja a mrhá časom, ktorý by mohol venovať komunikácii so svojím dieťaťom.

Výsledkom je, že pozornosť rodičov venovaná deťom už nie je taká úprimná, hlboká a stáva sa prchavou. Mení sa na obyčajnú povinnosť, akýsi „komunikačný protokol“, ktorý namiesto podpory skutočnej blízkosti pomáha udržiavať odstup.

Ukazuje sa , že počítače nahrádzajú deťom rodičov. A generácia, ktorá si na technológie len zvykala, stráca kontakt s generáciou, ktorá s nimi už vyrastala.

Vôbec sa kvôli tomu nehnevám a neobviňujem rodičov. V skutočnosti je to takto len a len dobre.

Sieť ťa volá

Čo môžu dnešní rodičia dať svojim deťom okrem základných zručností a postojov? Ak sa ponoríte hlbšie, čoraz častejšie zisťujete, že staršia generácia zanedbávala vnútorné prepojenie – základnú vrstvu vzťahov, ktorá rozvíja súcit, empatiu a podporuje skutočné vzájomné porozumenie. Rodičia môžu byť prítomní fyzicky, no vo svojich srdciach sú často veľmi vzdialení svojim deťom.

A to je prirodzené, keďže sa stávame čoraz sebeckejšími a sebestrednejšími. Chýbajú nám city k našim deťom aj k sebe navzájom. Láska v modernom svete je len dočasný, časovo obmedzený dar.

Ale prečo potom pokrytecky predstierať opak? Keďže veci sú také, aké sú, je lepšie sa deťom nevnucovať – ani len naoko. Čoraz častejšie vidíme, že s nimi nedokážeme držať krok a nedokážeme sa napojiť na ich životy. Jediné, čo môžeme urobiť, je korigovať ich rozvrh a zabezpečiť, aby sa občas „vrátili“ späť do nášho sveta.

Aj keď, úprimne povedané, o to nemajú nijaký veľký záujem. V podstate sa už presunuli do reality za obrazovkami. Zábava, učenie, nakupovanie a socializácia – tam sú skrátka doma. A odtiaľ ich už nedokážeme priviesť späť inak ako silou.

Najlepšie, čo môžeme urobiť, je starať sa o ich online prostredie, zbaviť ho negativity a naplniť ho podnetným obsahom, ktorý kladie dôraz na komunitu, reciprocitu a zdravú interakciu. Keď už v online priestore žijú, musíme ho kompletne prebudovať, aby v ňom mohli rásť pohodlne a bezpečne.

Mimochodom, táto práca nepomôže len im – umožní aj nám lepšie ich pochopiť. A práve tu na nás čakajú veľké prekvapenia.

Hudba budúcnosti

Keď vyčistíme ten „Augiášov chliev“ vytvorený našou generáciou, zistíme, že nová generácia – od kolísky odchovaná na virtuálnom svete, zvyknutá na digitálne rozhrania, pre ktorú je svet spred dvadsiatich rokov úplným „pravekom“ – kráča presne správnym smerom.

Veď náš vývoj nie je náhodný. Príroda nás vedie. Je to práve príroda, ktorá do nás vložila nové túžby a priviedla nás k obrazovkám z tekutých kryštálov, ktoré sú síce fyzicky malé, no dokážu úplne zatieniť vonkajší svet. Všetko má svoju logiku, v prírode neexistujú náhody. Nie je to však dôvod na kritiku. Jednoducho sa rútime vlakom z jednej stanice na druhú a ešte sme nedorazili do cieľa. Dokonca ani nepoznáme jeho názov.

A teraz, priamo pred našimi očami, sa odohráva niečo úžasné: mladšia generácia si uvedomuje možnosť vybudovať si vlastný svet. Celý svet. Svoj vlastný svet. Deti 21. storočia nepotrebujú k životu rieky, lúky, moria, hory ani mestské mraveniská. Sú vo fáze prerodu.

Po prvýkrát stráca bežný fyzický svet, ktorý nám vnucuje naše biologické telo, svoju moc. A nemá zmysel to ľutovať, nech sa stane minulosťou. Tento proces je nezvratný. Ak sa mu budeme brániť, zostaneme len „dinosaurami“.

Namiesto toho musíme splynúť s prírodou, rozumieť jej a vážiť si jej dary. Tento rozvoj nám zároveň dáva príležitosť vytvoriť novú realitu a žiť v nej. Pravda, zdá sa nám to v budúcej realite neskutočné, ešte sme si na to nezvykli, no v jadre nás to oslobodzuje, rozširuje obzory a otvára novú éru pre ľudstvo – éru ducha.

Moderné dieťa k tomu prirodzene a podvedome inklinuje, smeruje k tomu a túži po budúcnosti. Vnútorne je na to už pripravené. Jeho prvé nesmelé pokusy a „ochutnávky“ sa postupne menia na úplne novú kvalitu.

Nehrá sa len so svojím smartfónom či tabletom – hrá sa so svojimi vlastnými vlastnosťami, transformuje sa a zosúlaďuje sa s realitou, ktorá sa pred ním otvára. Pre dieťa podstata nespočíva v pokročilej grafike ani v realizme simulátorov virtuálnej reality, ale v úžasnej, nekonečnej príležitosti vytvoriť si nový svet a samého seba v ňom.

Teraz vidíme len okraj tohto viacrozmerného obrazu, prvú medzifázu „výstavby“, ktorá je svojím spôsobom detská a primitívna. Ak sa však pozrieme dopredu, uvidíme zámer prírody, ktorý nás vedie k vnútorným zmenám, ku kvalitatívne novej interakcii a k vnímaniu reality, ktoré nie je obmedzené „fyzikou“ nášho egoizmu. Uvidíme úplne iný svet – nie vykreslený v pixeloch, ale autentický, duchovný, univerzálny a celistvý.

Na vstup doň nepotrebujete superpočítače – stačí preprogramovať samých seba. Táto úloha už nestojí pred jednotlivcami, ale pred celou spoločnosťou, pred zrelou časťou ľudstva. Pred tými, ktorí nezatiahnu záchrannú brzdu a nepokúsia sa vlak zastaviť. Vlak sa totiž nezastaví a prudké trhnutie by len všetkým spôsobilo zbytočnú bolesť. Prestaňme podceňovať našich malých „hybných činiteľov“, pochopme, kým sú a kam smerujú. Takto pomôžeme im aj sebe.