Michael Laitman

Čo sa v našom zmýšľaní zmení, keď nás z ničoho nič vytiahnu z bežného kolobehu na vojenské cvičenie? A akú zásadu z vojenského života by sme si mali preniesť do nášho každodenného života a do spoločnosti?

Začnime od začiatku. Keď vstúpime do armády, v podstate prestaneme premýšľať o mnohých veciach, ktoré nám dovtedy nepretržite zamestnávali myseľ. Čo budeme jesť? Čo si oblečieme? Čo si kúpime? Čo budeme robiť? Kam sa pôjdeme zabaviť? V armáde máte jednoducho to, čo dostanete. Ego je oslobodené od svojho nekonečného zhonu. Zdá sa, že sa zmenšuje. Záťaž a tlak vecí, ktoré sa nám ľudia snažia vnútiť a predať, z nás opadne a my sa už začíname cítiť inak.

Okrem toho žijeme po boku ľudí, ktorých sme si sami nevybrali. Učíme sa spolu bojovať a spoločne čeliť výzvam aj nebezpečenstvám. Vzájomná závislosť od nás vyžaduje, aby sme sa navzájom neustále vnímali a fungovali ako jedno telo. Nakoniec sa staneme takými blízkymi, že sme ochotní jeden pre druhého obetovať aj vlastný život.

Lenže potom príde návrat do civilného života a tam platia úplne iné pravidlá. Ľudia sa navzájom ignorujú, nevšímajú si jeden druhého a nevidia nič okrem seba. Za úspešného sa považuje ten, kto stojí nezávisle, dominuje nad ostatnými a víťazí. Rovnako aj správanie, ako sú ústupky či vytvorenie priestoru pre niekoho vedľa seba, sa často vníma ako prejav slabosti.

No keď chlapi znova narukujú do zálohy, tento duch spolupatričnosti znova ožije. Prestanú uvažovať v kategóriách „ja“ a začnú myslieť v kategóriách „my“. Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Ako môžeme urobiť radosť všetkým? Keď niekto uvarí kávu, všetci si sadnú spolu – dokonca aj tí, ktorí kávu nepijú. Neexistuje tu žiadna ničivá rivalita ani predvádzanie sa. Keď príde úloha, chopia sa jej ako tím.

Keby ste sa záložníkov spýtali: „Chceli by ste takto žiť stále?“, odpoveď by bola bezpochyby áno. Všeobecná atmosféra v spoločnosti je však vysoko egoistická a neprajná.

Čo sa teda s nami v armáde vlastne deje? Odkiaľ sa berie tento pocit prepojenia?