Prvú fázu teda máme za sebou – vytrhli nás z pohodlia známeho sveta a poslali nás do izolácie. Nejako sme sa tu zabývali, každý sa zariadil, ako najlepšie mohol, a pochopili sme, v akej šlamastike sme sa ocitli. Môžeme sa síce baviť spolu ako predtým, žiť ako predtým však nemôžeme. Ešte nikdy predtým sa nič také nestalo.
V druhej fáze si začíname zvykať na nový život. Stále sa nám zdá, že sa rámec zmenil len dočasne, ale v skutočnosti sa pomaly mení náš prístup k životu a k sebe navzájom. Uvedomujeme si, čo je naozaj dôležité, čo je cenné, čo je drahé. Inak súdime seba aj ostatných. Nedostatok jasnej perspektívy nás núti premýšľať. Skôr si mnohí mysleli, že rozmýšľajú len oni.
Vo filme „Obyčajný fašizmus“ Michail Romm tento okamih geniálne ukázal – prelom vo vedomí, keď zradne zmizne z obzoru jasná budúcnosť. Až donedávna ľudia oddane počúvali prejavy a správy s prázdnymi očami, a zrazu sa v rovnakých tvárach niečo mení. Čo asi?
„Začali premýšľať,“ hovorí Romm. Neskoro, ale predsa.
Našťastie nie je analógia úplná. Po prvé, práve sme sa vyhli vojne, a za druhé, práve teraz, v stave bez tiaže a bez pevnej pôdy pod nohami máme čas o situácii pokojne premýšľať. Čo vlastne máme?
Akoby sa naším každodenným životom prevalila vlna tsunami, ktorá zmietla všetko povrchné a zároveň nám ponechala to nevyhnutné. Ešte včera ľudstvo bezstarostne šliapalo do pedálov konzumného stroja, žilo „na špičke ihly“, preháňalo sa za preludom úplne klamných ideálov a cieľov. Ale prišli ťažkosti a naše stimuly sa javia ako plastové hračky, naše hrady vyzerajú ako z piesku, náš život pripomína pieskovisko.
Teraz však máme príležitosť nájsť spoločný, skutočný cieľ, vysoký a trvalý. Už sa o tom hovorí, už o tom počúvame. Pravdou však je, že akonáhle vírus ustúpi, všetko sa vráti do starých koľají. Svojím spôsobom je teda dobre, že je vírus stále tu. Jeho vplyv očisťuje, oslobodzuje nás, pozdvihuje nás nad včerajšou detinskosťou. Neistota môže paradoxne byť aj užitočná. Už sme sa konzumentu vzdali zvonku – teraz ho môžeme odmietnuť aj vnútorne.
Koniec koncov už je jasne vidieť, že to ide aj inak, že odobratie „dojčenskej fľaše“ vôbec nie je koniec sveta, že egoizmus nie je nutné podporovať vo všetkom, aj keď je jeho „správnosť“ legalizovaná spoločenským spôsobom života. Práve teraz si dokážeme predstaviť život bez jeho diktatúry a načrtnúť si obrysy sveta a vzťahov, v ktorých nebude najdôležitejšie to, čo kupujeme, ale to, že sa spoločne pokúsime povzniesť nad chamtivosťou.
Áno, vírus urobil nemožné: ustal nekonečné náhlenie, prach sa usadil, uzda povolila a my sme dostali šancu rozhliadnuť sa okolo s otvorenými očami. Len sa pozrite, na čo sme míňali svoje životy, čím sme sa vášnivo napchávali ako odtrhnutí z reťaze, koľko času sme každý deň stratili. Prečo? Na čo?
Celý náš „pokrok“ bol postavený na plytvanie, zbytočnom drancovaní, na konzume. Celá naša ekonomika je bezúčelové plytvanie prírodnými a ľudskými zdrojmi. Účelom tejto paradigmy nie je problémy vyriešiť, ale zahmliť, preťahovať riešenie, vyžmýkať z nich maximum. Absolútne deštruktívny prístup.
Ako sa dostať zo šialeného zhonu? K tomu účelu je potrebné, aby sme sa medzi sebou naozaj zblížili svojimi srdcami.
Globalizácia nás nezblížila, ale navzájom nás zviazala. Všetkých nás ovinula sieťou spojenia, avšak bez účasti človeka sú tieto spojenia mŕtve. Predtým hrmelo spoločnými okovami trhových vzťahov a neoliberálnymi dogmami, ale dnes sme zahnaní do karanténnych komôr.
Aspoň sme sa prebudili a začali chápať, že problém nie je v tom, že sme prepojení, ale v tom, ako sme prepojení.
Pred tým nás vonkajšie prepletenie len miatlo, spájalo nás formou, ale v podstate nás oddeľovalo. Teraz však môžeme do týchto pút vdýchnuť život. Vzdialenosť predpísaná ministerstvom zdravotníctva vôbec nebráni skutočnému zblíženiu. To, čo nás rozdelilo zvonka, nás spojí vnútorne. Predtým sme sa navzájom potrebovali, aby sme brali, teraz – aby sme dávali. Fyzické spojenie sa premieňa na duchovné.
A to všetko sa stáva jasným vďaka „koronovému filtru“, ktorý zo starého sveta ponechal iba kostru nevyhnutného tovaru a služieb. Všetko ostatné sa zrazu ukázalo ako „prebytočná nadváha“ – tukový egoistický prívesok, ktorý preťažoval systém.
Ľudstvo je teraz ako tlsťoch, ktorý sa pozrel do zrkadla zajtrajška a uzrel sám seba ako štíhleho s pevnými svalmi. Otázkou teraz je, za akú cenu tlsťoch schudne? Možno prejaví silu vôle a sám pristúpi na diétu? Alebo…
Vlastne prečo „alebo“, keď sú teraz vytvorené všetky potrebné podmienky!? Môžeme sa poučiť z globálnej karantény a vybudovať normálny, zdravý a naplnený život bez nadbytku. Nemusíme žiť s životným minimom, ale s životným optimom. Na hlavné miesto môžeme teraz dať naše vzájomné vzťahy. Môžeme sa spojiť a robiť všetko správne.
Potom sa na všetky tieto iluzórne úspechy, na všetky hrady z piesku z našich domovov, z nášho spoločného domova na svet pozrieme inak. Budeme pripravení zanechať toxických „urbanistických“, „železobetónových“ vzťahov s ich falošnosťou a pokrytectvom – kvôli dobrému, prirodzenému, „ekologickému“ ľudskému prostrediu. Vnútorne sa vyliečime, absolvujeme základnú lekciu epidémie a odovzdáme ju deťom. A vtedy vírus zmizne.
Celá debata | RSS tejto debaty