Zdá sa, ako by sme sa stali účastníkmi hollywoodskeho príbehu a sledovali vývoj udalostí znútra. Budeme schopní pochopiť podstatu toho, čo sa deje, a predvídať rozuzlenie?
Teraz je to už jasné: koronavírus sa stal jednou s tých vzácnych nepredvídaných udalostí s ďalekosiahlymi dôsledkami, ktoré slávny Nassim Nicholas Taleb pokrstil „čiernymi labuťami“. Neskôr, pri pohľade naspäť, bude všetko jasné a logické, ale niečo vychádza najavo len teraz.
Všetci máme niekoľko týždňov alebo mesiacov na premýšľanie a nemali by sme si túto príležitosť nechať ujsť. Koniec koncov, v prírode nie sú žiadne náhody, a pretože sa vytvorili nevyhnutné podmienky, musíme ich aktívne použiť a nečakať na „odtrúbenie konca“.
Takže je pred nami najskôr niekoľko mesiacov veľmi nezvyčajného životného spôsobu. A potom sa už nevrátime do predchádzajúcich koľají. Náš každodenný život bude odlišný. Ako konkrétne? To závisí na tom, či už dnes budeme chcieť odpovedať na základné otázky, ktoré pred nás tento vírus postavil.
„Keď bude po všetkom, nebudeme chápať, prečo by sme mali chodiť do práce, do školy študovať alebo vyučovať, nakupovať v obchode, “ píše Dr. Einat Wilf. „Možno to bude práve ten okamih, podľa ktorého opustíme štruktúry priemyselnej revolúcie. “
Analytici, vedci, vedúci spoločností už diskutujú o novej digitálnej paradigme, o zmene prístupu k produkcii a jeho efektivite, k rozhodovaniu, k bezpečnosti. Pandémia ozrejmila ten fakt, že naše interné myslenie nedrží krok s modernými technológiami.
Toto je však len časť obrazu. Koniec koncov, nie je to len v technológiách. Ide o samotný koncept úspechu. Pokiaľ tento okamih nepremárnime, ľudstvo zavrhne veľa zbytočného a navonok začne žiť jednoduchšie, praktickejšie a vnútorný život bude viac naplnený a mnohostranný. Zmení sa nielen spôsob života, zmení sa i spôsob myslenia a cítenia.
Teraz chceme len jedno – aby sa to všetko už skončilo. Ovládnime sa a spoločne sa pozrime faktom do očí: o čom vypovedá súčasná situácia? Aké problémy sveta odhaľuje koronavírus?
Vláda nám o tom nič nepovie. Svojimi smernicami a nariadeniami nás len odpojí, odtrhne od života, ktorému spoločnosť vsugerovala hodnotu, od navyknutého spôsobu trávenia voľného času, zábavy.
Náhle prestáva byť vzájomná zodpovednosť prázdnou frázou, priority sa dramaticky menia, zábava prechádza do virtuálneho priestoru.
Je to len pochmúrna predohra, ale stále nie je až taká tragická. Snažíme sa aklimatizovať, vybudovať nový rámec, dokonca pomáhať ostatným, neznámym ľuďom, čo bolo včera pre mnohých nezmyslom. Na jednej strane sme obmedzení v navyknutom spôsobe života, na druhej strane objavujeme nové veci. Ako dieťaťu ktorému udávajú smer výchovou; je to tak, že?
Keď sa pozrieme, kam chodili ľudia, ktorí už ochoreli, vidíme kaviarne, reštaurácie, obchody, nákupné centrá, supermarkety … V skutočnosti je to takmer celý náš život – vyznačená línia od jednej inštitúcie k druhej. Odcestujeme do zahraničia – a tam sa to do nekonečna opakuje. Ale nič netrvá večnosť.
A teraz, keď sa na tento život pozrieme z druhej strany, stávame sa do istej miery staršími, dospelejšími. Nepozorovane, podvedome v nás vzniká nový pocit, nový prístup k voľnému času, k zábave, k nášmu životu, k ostatným. Staré trocha vybledlo a mne akoby z očí spadli klapky, čo mi odhalilo nové farby.
Áno, hovorím o tom, čo sa stane, verte mi. To, čo sa dnes zdá ako vezenie, nám v skutočnosti poskytuje príležitosť, aby sme sa začali chovať k sebe i k svetu seriózne, menej povrchne, a stanovili si svojím cieľom zamyslenie sa nad otázkami, ktoré predchádzajúce paradigma dôkladne zakrývalo.
V skutočnosti máme neobvyklú šancu. Vírus vedie k očisteniu, k ,,dezinfekcii“ mysli a pocitov, zdvíha na novú úroveň myslenie, porozumenie, túžby, vzájomné vzťahy. Bez toho aby sme si to sami uvedomovali, dostávame sa do kontaktu s potrebou v tom zmysle, ktorého sme boli pred tým zbavení.
A keď sa pozrieme dopredu: vírus nie je len hrozba, je to taktiež prelom. Rozožiera nie len telo, ale taktiež zastaralé koncepcie, dogmy, otvára dvere novému stavu ľudstva.
Naším prvým impulzom je tieto dvere zatvoriť, odstrániť prievan, zlikvidovať prekážku obvyklým spôsobom. Ale zadržte, nezatvárajte dvere pred uvedomením! V prírode, v tomto jedinom integrálnom systéme, nie je nič zlého, nesprávneho. Všetky jej odozvy sú pravdivé a užitočné, aj keď v niečom ničivé.
Nie je možné len jednoducho bojovať s vírusom tým, že nebudeme brať do úvahy systém, v ktorom žijeme. Systém nikam nezmizne a bude i naďalej brániť svoju rovnováhu.
Pred kým? Pred nami. Sme to my, kto narúša celkovú rovnováhu, „rozhojdávame loďku“, k sebe navzájom i k svetu sa chováme spotrebiteľsky – kvôli hlúpemu chvastaniu, z túžby predviesť sa ako aspoň o niečo lepší, vyšší než ostatní. Celý náš život je podriadený tejto úlohe, ktorá je ukrytá za mnohými na pohľad solídnymi, ale prázdnymi dekoráciami.
Výsledkom je, že na egoistickej úrovni vedome ničíme našu Zem. Môžeme sa Grete Tunbergovej vysmievať, ale má pravdu. A čo je najdôležitejšie – poškodzujeme sociálnu ekológiu, boríme tú úlohu, ktorá nám je systematicky pridelená.
Naše vzťahy, celý náš „pokrok“ – to je výzva proti integrite, výzva proti samotnej prírode. Prinášame nerovnováhu, nesúlad do všetkého, čoho sa dotkneme. Snažíme sa podmaniť si systém, ktorý nás porodil. Požadujeme, aby nás príroda poslúchala kvôli našim infantilným, nezmyselným hrám.
A príroda je samozrejme proti tomu. Nie je to náhoda, že nás vírus núti budovať zdravší život, zodpovednejšie vzťahy, zanechať zbytočné produkcie a starať sa o seba navzájom.
Možno, ak bude vyvinutá vakcína alebo ak koronavírus prekoná väčšina z nás, vyjdeme z izolácie a staneme sa zrelými, začneme žiť inak, lepšie. Možno dáme patričný význam tejto pandémii, ktorá sa zatiaľ javí ako „čierna labuť“, nepríjemná nepredvídaná prekážka na našej vyznačenej línii. Neskôr sa pre všetky „čierne labute“ nájde logické vysvetlenie. A aké vysvetlenie poskytneme my? A čo nám bráni to spraviť hneď teraz?
Po celé desaťročia sme blúdili spotrebiteľskými ilúziami a ničili životy budúcich generácii. Premenili sme sa v ozubené kolieska globálneho stroja nadprodukcie a nedostatku. Stali sme sa strojom, ktorý produkuje odpadky, spaľuje ľudské a prírodné zdroje v prospech sebectva.
Tak prečo sa k tomu vracať? Ak začneme konzumovať dvakrát, trikrát menej tovaru, naše deti a vnúčatá, budú mať zdravý, kľudný život, plný radosti – oveľa viac kreatívnejší, ľudskejší, ktorý nebude pominuteľný. Spoločné nešťastie sa môže stať odrazovým mostíkom k spoločnému úspechu. Vírus je teda v skutočnosti i šanca na záchranu.
Príroda na rozdiel od nás nič neničí a napoškodzuje – len sa vyvíja, napravuje, koriguje. Naše vnímanie ešte tohto obrazu nedosiahlo, ale sme už schopní zdokonaliť naše znalosti, pohliadnuť trochu dopredu, pozrieť sa za namaľovaný horizont.
Potom uvidíme, ako sme voči prírode nepriateľskí. Rovnako ako armády pošľapávame jej pole a arogantne ju skláňame pod seba. Za rovnováhu systému je osobne zodpovedný každý. Jednotlivec a celok sú si rovní, hovoria mudrci. Práve v tom je každý jedinečný, unikátny … Alebo sme zašli priďaleko?
Vráťme sa o krok späť: vírus je výsledkom nerovnováhy, ktorú ľudstvo spôsobuje v obecnom systéme, v ktorom je človek hlavnou časťou. Všetky impulzy tohto systému sú s nami zviazané. Učíme sa v ňom byť zodpovednými za seba navzájom i za systém.
Nezabúdajme na to, že keď dodržiavame predpísanú vzdialenosť, sme izolovaní v karanténe, tak sa týmto spôsobom staráme o rodinu a čo najviac pomáhame ostatným. Ignorovať to je ako strčiť hlavu do piesku. Človek sa líši od zvierat tým, že je obdarovaný fantáziou, vie predvídať, predchádzať udalostiam. Naša „čierna labuť“ je niečo oveľa väčšie, než sa zdá.
...mám silné pochybnosti,že sa niečo radikálne... ...
Tak už aj Talebu ste "použili", ste ...
Celá debata | RSS tejto debaty