Michael Laitman

Po kríze sa do práce nevraciame tak, ako to bolo obvykle. V Číne je späť znečistenie ovzdušia, pretože továrne opäť bežia na plné obrátky, zákazníci sa však do doby pred koranavírusom nevrátia. Ameriku čakajú bankroty a vyššie dane, hovorí Larry Fink z BlackRocku, najväčší správca aktív na svete. Podľa agentúry Reuters taktiež Európa pravdepodobne zvýši dane, aby pokryla svoje „granty na obnovu po koronavíruse“ a svetový trh s luxusným tovarom „smeruje k poklesu o 18 percent“, píše South China Morning Post.

Takže sa do práce skutočne nevraciame tak, ako to bolo obvykle pred tým. Nejedná sa len o vyššie dane a nezamestnanosť. Nevraciame sa k spôsobu života, aký sme žili, pretože nás tento spôsob doviedol tam, kde sa nachádzame teraz – k nariadenej izolácii a postupnému uvoľňovaniu izolácie, k obavám z budúcnosti, neistote z prítomnosti a všeobecnému zmätku. Veľa ľudí sa jednoducho späť k predchádzajúcemu životu vrátiť nechce; nebol tak skvelý.

Pretože nezamestnanosť zostane trvalo vysoká, veľa ľudí sa bude obávať z nedostatku peňazí. A ľudia ktorí, sú zamestnaní, sa taktiež ľahkomyseľne nevrátia späť do doby pred vírusom, takže veľa podnikov neprežije. Aj keby nám ostali nejaké peniaze naviac, rovnako ako pred tým si nevyrazíme von na nákupy, keďže nám to nedovolia zvyšujúce sa dane a bankroty.

Svetlo na konci tunela

Napriek všetkému, čo som práve napísal, som šťastný z toho, kde sa práve nachádzame, hoci by som si prial, aby sme sa do súčasnej situácie dostali jednoduchším spôsobom. Nech je to akokoľvek, konečne sme sa dostali do neodvrátiteľného stavu, kedy sú úrady nútené problém riešiť. Dávky v nezamestnanosti a potravinové lístky nič nevyriešia. Desiatky miliónov ľudí sú trvalo vylúčení z pracovného trhu a predpokladá sa, že ich počet bude stúpať.

To vyžaduje generálnu opravu, celkové prepracovanie štruktúry spoločnosti. Jediným východiskom, ako sa vyhnúť úplnému sociálnemu kolapsu, výbuchom nepokojov a násilia, vyhlásenia stanného práva a kto vie, akým ďalším nepríjemnostiam, je spraviť dve jednoduché veci:

1. Poskytnúť každému, kto má nárok na štátne dávky, štipendium, ktoré nahradí všetky ostatné dávky. Štipendium bude stačiť k slušnému, ale nie prepychovému životu. Každý človek musí dostať jedlo, oblečenie, bývanie, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie a nejaký odpočinok a dovolenku. To sú základné ľudské potreby, nie luxus.
2. Za prijatie štipendia sa každý človek zúčastní kurzov, ktoré mu poskytnú informácie o svete, v ktorom žijeme, a to z pohľadu správy verejných vecí, financiách vrátane ďalších zručností, ktoré zahŕňa viac informácii o situácii súčasného sveta po kríze.

Cieľom týchto štúdií nie je len vzdelávanie ľudí aj keď toto je tiež dôležité. Cieľom je pomôcť im, aby sa sociálne a emocionálne navzájom prepojili, spojili sa so svojimi rodinami, mestami a svojou krajinou. Ľudia, ktorí majú pocit, že patria tam, kde sú, nevychádzajú von na ulicu, aby ničili svoje vlastné mestá alebo krajinu a obzvlášť to nebudú robiť, pokiaľ sú v bezpečí ich osobné financie.

Postupom času sa sami absolventi stanú učiteľmi, pretože viac a viac ľudí bude trvalo bez práce. Ale na rozdiel od súčasného stavu, kedy sa nezamestnaní ľudia často cítia ponížení a strácajú sebaúctu, sociálny prínos týchto študijných programov bude natoľko významný, že sa k nemu ľudia s radosťou pripoja.

Akonáhle sa ľudia dozvedia o dôležitosti solidarity, vzájomnej zodpovednosti a ďalších sociálnych hodnotách, ich sebaúcta vzrastie s tým, ako sa stanú aktívnymi účastníkmi, ktorí tieto hodnoty uskutočňujú v praxi. Rovnako ako dnes ponúkame sociálne služby a považujeme to za dôležité, ľudia, ktorí sa zaoberajú týmto štúdiom, budú natoľko prepojení a láskaví, že zmenia celú atmosféru vo svojom okolí a vo svojich komunitách. Ich obrovský prínos pre súdržnosť bude tak významný, že sa stanú piliermi spoločnosti, základom pre budovanie udržateľnej a šťastnej komunity.

Pokiaľ sa nám táto svetlá budúcnosť zdá zahmlená, je to preto, že zatiaľ nie sme schopní naplno uchopiť hĺbku zmien, ktorú nám všetkým vírus priniesol. Navždy nás zmenil. Až na konci tohto úderu vyjdeme von, budeme za ňu vďační. Možno budeme ľutovať len to, že sme potrebovali pandémiu, aby nám ukázala to, čo je samozrejmé.