Michael Laitman

Nedočkavo sa dožadujeme konca pandémie koronavírusu namiesto toho, aby sme sa z nej už teraz poučili. V dôsledku toho sa môžu vyskytnúť sprievodné javy, ktoré nebudú menej deštruktívne než ona sama.

Čím dlhšie s nami koronavírus zostane, tým viac sa jeho účinky odrazia v rôznych oblastiach života. Ohrozené je nielen zdravie a ekonomika, ale aj náš psychický a duševný stav. Syndróm strachu a úzkosti dnes nezachvacuje len tradične zraniteľnejšiu časť populácie, ale značné množstvo obyvateľov vrátane detí a mládeže.

Úzkostné a panické myšlienky, strach zo straty milovaného človeka, strach zo smrti, tlak sociálnych a ekonomických podmienok – to všetko v rôznej miere ovplyvňuje milióny ľudí a narušuje to ich každodenné činnosti.

Neistota panujúca po celom svete a nedostatok stálych perspektív sú výzvou, ktorú zďaleka nie všetci dokážu zvládnuť sami. Tieto myšlienky človeka ochromia, vysávajú z neho sily. V relatívne prosperujúcom Izraeli sa v prvej polovici tohto roka zvýšil počet samovrážd takmer o 5% v porovnaní s minulým rokom. Popôrodná depresia sa strojnásobila. V Spojených štátoch už nie je dostatok liekov na depresiu a úzkosť, ktoré postihujú najmenej tretinu dospievajúcich a mládeže.

Neistota vždy znepokojuje a desí. Je to jeden z hlavných faktorov psychologických problémov. Keď nevieš, čo sa skrýva za rohom, cítiš sa ako uväznený, nemáš poňatia, kam sa podieť, čo robiť. Neistota vedie k bezmocnosti, dezorientácii a stagnácii.

Navyše tento pocit odovzdávame jeden druhému a v spoločnosti sa to potom šíri ako vírus. Koniec koncov, pôvodne boli všetci ľudia zjednotení do jediného systému, ktorý sa nazýva Adam HaRišon. Naše impulzy prechádzajú jeho nervovými spojeniami, či už si to želáme alebo nie. To, čo v sebe odhalím, tak či onak pochádza od ostatných a ide to ďalej, bez toho aby som si to uvedomoval. Ľudia sa neustále vedome a nevedome navzájom infikujú negativitou.

Je to paradox súčasnej egoistickej spoločnosti: neoddeliteľné časti celku sa v nej cítia ako oddelené, niekedy aj osamelé či stratené. Trpíme odlúčenosťou, ale naďalej ju pestujeme.

Poďme prejsť k celkovému obrazu. Pri riešení súčasných problémov je nutné vziať do úvahy interaktívny, systémový vzájomný vzťah. Dnes nevedieme boj len s koronavírusom a s jeho dôsledkami – staviame sa proti systému, ktorému absolútne nerozumieme, hoci by sme ho už mali pochopiť.

„Zákon je tvrdý, ale je to zákon“

Všetky problémy človeka v tejto jedinej štruktúre sú spôsobené jeho vlastnou arogantnou tvrdohlavosťou: neuznáva zákony systému, na každom kroku im odporuje, ignoruje ich signály a varovania. Kvôli svojim rastúcim požiadavkám sa trhajú väzby a vyvíjajú chybné, náhradné štruktúry, ktoré sa skôr alebo neskôr zosypú na jeho hlavu. Zmätený dogmami vysatými z prsta odmieta jednoduché a správne riešenia, hoci ich má doslova pod nosom.

Ako pomôcť ľuďom, ktorí stratili pôdu pod nohami, trápia ich skľučujúce pocity, sú zmätení a skleslí? Samozrejme je potrebné ich objať vo všetkých významoch tohto slova. Treba ich podporovať, povzbudzovať, potrebujú skutočnú ľudskú účasť. Človek musí človeku odovzdávať vrelosť, starostlivosť, reciprocitu. Keď viem, že nie som sám, že nebudem ponechaný svojmu osudu, všetko sa zmení. Pocítim tak úprimnú prívetivosť, istotu vychádzajúcu z ostatných, upokojím sa ako dieťa v náručí svojej matky. Pričom sám, samozrejme, musím byť vo vzťahu k ostatným „milujúcou matkou“.

Avšak, tovar s týmto názvom nemáme na sklade a trpiacim predávame tabletky, vyzývame ich k návštevám psychológov a psychiatrov, upokojujeme ich cumlíkom. Dospeli sme k tomu, že nemôžeme pocítiť ich nešťastie ani ich zo srdca poľutovať.

A keď sme už pripravení si to sami sebe priznať, tak poďme „potiahnuť za nitky“. V skutočnosti je proti úzkostným poruchám tiež potrebná „vakcína“, ktorú tvorí „kolektívna imunita“. Prečo sa sústreďujeme na koronavírus a nechceme vyvodiť závery? Prečo sú všetci ostatní pripravení aj naďalej pristupovať na podmienky egoizmu? S týmto prístupom na nás čakajú oveľa ťažšie a bolestivejšie skúšky.

Systém neustúpi a nakoniec jeho požiadavky rovnako prijmeme. Tak prečo nie hneď? Je naozaj nutné dostať sa na samotné dno, ku globálnym katastrofám, aby sme zmenili smer?

Winston Churchill raz povedal: „Američania vždy konajú správne až potom, čo vyskúšajú všetko ostatné.“ Dnes by to povedal o nás všetkých. Pracovné miesta miznú, globálne rozpory rastú, budúcnosť sa mení na „búrlivé výšiny“, nemáme poňatia, čo sa stane zajtra, nevieme, ako vychovávať a vzdelávať deti, aby sa ich svet stal lepším.

Náš spôsob života sa mení pred našimi očami, ničí všetko obvyklé, rúca ilúzie, ktoré sme si budovali. A my stojíme a očakávame, že všetko skončí, všetko sa obnoví a vráti do obvyklých koľají. V skutočnosti sme všetci zamrzli, sme dezorientovaní, pretože sa bojíme nového a nemôžeme sa zbaviť svojho strachu. „Kiež by sa celé ľudstvo stalo jedným, aby som mohol objať všetkých spoločne. “ (Abraham Issac Kuk)

Keď dôjde k fázovému prechodu s nevyhnutnými otrasmi, jediným liekom je súcit, láska. Každý chce druhého vnútorne objať, a tým ostatným už neodovzdáva úzkosť, ale neochvejnú istotu, oddanosť, ochotu ponúknuť pomoc. Iba týmto spôsobom sa vzájomne vyliečime a do novej etapy sa presunieme plní sily a nádeje. Iba tak začneme chápať všeobecný systém a svoju úlohu v ňom.

V skutočnosti to znamená hru „udržuj – odovzdaj“, ktorá nás učí, ako udržiavať integrálnu rovnováhu. Na jednej strane sa jeden od druhého držíme ďalej, aby sme si neodovzdali vírusy rôzneho druhu, to negatívne, čo podkopáva spoločnosť, a na druhej strane sa zbližujeme tým, čo umožňuje posilňovať spojenie a odovzdávať si navzájom to pozitívne. Je to taká „spoločensky orientovaná karanténa“, vďaka ktorej sa každý stáva nositeľom istoty, a preto ju tiež sám cítim cez ostatných.

Sme k tomu blízko. Oveľa bližšie, než sa zdá. Už sme naladení na požadovanú vlnu, zatiaľ sme však na nej nezačali vysielať, ešte sme nepochopili, že to je naša vlna, naša zodpovednosť, naše poslanie a naša dobrá budúcnosť. Čo nás prinúti zaplniť mrazivé, tiesnivé ticho?