Michael Laitman

Podľa štúdie uverejnenej 20. júla 2021 v časopise „Journal of Adolescence“ sa za posledných niekoľko rokov výrazne zvýšila osamelosť tínedžerov v škole. Štúdia s názvom „Celosvetový nárast osamelosti dospievajúcich“, ktorú napísala uznávaná profesorka psychológie Jean M. Twengeová a niekoľko ďalších bádateľov, dospela k záveru, že v rokoch 2012 až 2018 sa „osamelosť dospievajúcich zvýšila… v 36 z 37 krajín.  Na celom svete dosiahlo v roku 2018 vysoké skóre v osamelosti takmer dvakrát toľko adolescentov ako v roku 2000, pričom k veľkému nárastu došlo po roku 2012“. Výskumníci však dodávajú, že „aj napriek nedávnemu nárastu… väčšina študentov sama nezaznamenala vysokú úroveň osamelosti“.

Sú teda dospievajúci osamelí, alebo nie? Myslím si, že problém nie je v tom, že sú osamelí, ale v tom, že nerozumieme tomu, ako myslia a cítia, a preto im často pripisujeme emocionálne stavy, ktoré neprežívajú, pretože si myslíme, že sú ako my. Ale nie sú. Dnešní tínedžeri sú múdrejší, citlivejší a chápavejší, ako si často myslíme. Pozerajú sa na nás, na to, čo sme dosiahli (alebo nedosiahli), na dôsledky našich činov a vyvodzujú vlastné závery. Nie sú takí nadšení ako my z akademických titulov, z cestovania alebo z hromadenia bohatstva a majetku. Všetko je pre nich dostupné na jedno stlačenie prsta na mobilnom telefóne a nemajú túžbu, ktorú sme mali my, niečo dosiahnuť, byť „niekým“. Vidia, akými „šťastnými“ to urobilo nás a aký svet sme si vďaka tomu vybudovali.

Keď sa pozriem na svoje vnúčatá, nezdá sa mi, že by trpeli. Je to nová generácia s odlišnými rysmi. Kladú pragmatické otázky; chcú vedieť, čo budú mať zo všetkého, čo robia, a keď nedostanú uspokojivé odpovede, objednajú si donášku pizze a zostanú doma s aplikáciami a hrami na sociálnych sieťach. V najlepšom prípade môžu pozvať k sebe priateľa alebo dvoch, ale často komunikujú s priateľmi len prostredníctvom sociálnych médií.

Predsa to, že sú sami, neznamená, že sú osamelí. Niektorí sú osamelí a niektorí nie, rovnako ako sme boli my. To, že sú dlhé hodiny sami pre nich neznamená, že sú osamelí. Keď sme sa chceli socializovať, išli sme von. Keď sa chcú socializovať oni, idú na internet. Žijú v inom svete, a čím skôr si to uvedomíme, tým ľahšie sa im v ňom bude rásť.

Musíme ich podporovať a starať sa o nich, ale musíme ich tiež nechať rásť za ich vlastných podmienok a ich vlastným spôsobom. Budú mať svoje výzvy podobne ako my ostatní a budú potrebovať našu pomoc, ale nesmieme im vnucovať svoj pohľad na svet, pretože im to len zabráni v rozvoji svetonázoru, ktorý potrebujú mať v dnešnej realite, kde je všetko zmiešané a prepojené – fyzické aj virtuálne, lokálne aj globálne, samostatné aj spoločné.

Tým nechcem povedať, že by sme nemali dbať na to, aby sa nevydali nesprávnou cestou. Nemali by sme ich však ani nútiť ísť našou cestou len preto, že si myslíme, že naša cesta bola tá správna pre nás. V skutočnosti, ak bola správna pre nás, keď sme vyrastali, určite nie je správna pre nich, pretože svet, v ktorom sme vyrastali my, už neexistuje; žijeme v inom svete. Preto si dnešní dospievajúci musia nájsť svoju vlastnú cestu a my im ju musíme pomôcť hľadať s dôverou a vedomím, že majú záchrannú sieť, ktorá ich vždy v prípade potreby podrží. Myslím si, že ak si osvojíme tento prístup, prejdeme dospievaním našich detí ľahšie a príjemnejšie.