Michael Laitman

Od chvíle, keď sa naše deti narodia, investujeme do nich všetko, čo môžeme, a pri tom vieme, že príde deň, kedy samostatne posunú svoj život ďalej. Takýto prechod môže byť pre rodinu zložitý. Ako teda nájsť najlepší spôsob, ako si udržať vzťah s dospelými deťmi, ktoré vyleteli z hniezda? Ako by sme sa mali pripraviť na túto etapu vývoja, aby rodina zostala aj naďalej spojená?

Je celosvetovo rozšíreným zvykom vytvoriť si v detstve návyk, že neprejde deň, aby nás naše deti nekontaktovali. Nezáleží na tom, kde sú alebo čo presne robia, ale aspoň raz denne nám zavolajú, aby sa uistili, že sú všetci v poriadku a dobre sa im darí. My nie sme tí, ktorí im musia zavolať, pretože môžu byť zaneprázdnení a my ich môžeme obťažovať. Je oveľa lepšie, ak si zvyknú na to, aby nám volali ony. Takže keď opúšťajú domov a vyletia z hniezda, majú už tento návyk v sebe vybudovaný.

Od nás rodičov sa dozvedia, čo sa deje so zvyškom rodiny. Týmto spôsobom sa udrží spojenie s rodinou. Malo by sa to stať pravidelnou rutinou. Domáca strava, ktorú pre nich pripravíme, poskytne ďalší pocit spojenia medzi nami počas celého týždňa.

Vo všeobecnosti platí, že na úroveň, na ktorej opúšťame domov a začíname žiť dospelý život, sa pripravujeme celé roky. Samostatnosť sa buduje prostredníctvom atmosféry, v ktorej sa deti učia zodpovednosti, znalostiam, a v ktorej v podstate preberajú niektoré funkcie, ako keby už dávno žili samostatne vo svojom domove, hoci sú stále s nami. A v momente, keď nastane deň odchodu, je našou úlohou poskytnúť deťom pocit sebadôvery a istoty, pocit, že to dokážu ovládať ony samy. Vždy tu pre nich budeme ako podpora, ale zodpovednosť prejde na nich.

Každý, kto vyrastá v príliš rozmaznávajúcej domácej atmosfére, kde sa všetko robí za neho, sa ťažko prispôsobuje samostatnému životu. Takíto ľudia zostávajú limitovaní, nevedia si zorganizovať základné veci, ako je stravovanie, pranie a bežné životné povinnosti, nehovoriac o zložitých otázkach, ako sú dlhodobé vzťahy a riešenie vlastného rodinného života. Takýto človek sa bude cítiť nedostatočne vybavený na to, aby zobral celý svoj život do vlastných rúk. Pravdupovediac, ak našim deťom neposkytneme dostatočné vzdelanie v dostatočnom predstihu, bude ťažké dohnať vzniknutý deficit v čase, keď vyletia z hniezda.

Čo robiť, keď sa takáto situácia skutočne stane? Sadnime si s našimi deťmi a napíšme niečo ako príručku – príručku, ktorá bude čo najpodrobnejšia, bude obsahovať príklady a ich dôsledky, čo robiť, keď sa niečo stane určitým spôsobom, ako sa vysporiadať s možnými komplikáciami, s ktorými sa v živote pravdepodobne stretnú, a ako reagovať, keď sa vyskytnú určité problémy. Všetko, čo do mysle a srdca nevstrebali v detstve, už v starobe nenájdu.

Aj my ako rodičia musíme byť pripravení čeliť tejto situácii, keď naše deti odídu z domova, a naučiť sa žiť v prázdnom hniezde. Keď sa samy odsťahujú a dlho s nami nekomunikujú, bude to pre nás pravdepodobne veľmi bolestivé.

Možno nemáme právo cítiť sa ukrivdení, pretože to je skutočný výsledok toho, ako sme ich vychovali. Ich správanie neznamená, že nám chcú úmyselne ublížiť, ale je to práve naše ego, ktoré si vyžaduje ich pozornosť. Zrejme sme im nedokázali vštepiť dobré príklady, aby sa potom zaujímali o iných a vzájomne si oplácali vzťahy.

Keď vidíme nedostatky na svojich dospelých deťoch a svoju vlastnú osamelosť, stále môžeme urobiť to, že im každý deň zavoláme a zhodnotíme, ako sa cítia, či niečo nepotrebujú, ponúkneme pomoc alebo dáme dobrú radu. Po čase, keď si zvyknú, že im voláme, môžeme povedať niečo medzi riadkami: „Nevieme, či môžeme zavolať zajtra, ale boli by sme veľmi radi, keby ste zavolali vy nám.“ A tak sa, kúsok po kúsku, upevní zvyk vzájomného prepojenia.

Je to prirodzená súčasť života, keď naše deti dospievajú a napredujú, osamostatňujú sa a začínajú žiť svoj vlastný život. To, čo musíme mať stále na zreteli, je, že našou úlohou je dať im pocit istoty, nasmerovať ich k ich budúcemu životu a dať im pocit, že za nimi stojíme, nech sa deje čokoľvek. Mala by tu existovať čistá záruka, že hoci opustia naše domovy, nikdy neopustia naše srdcia. A takéto stanovisko bude opätované.