„Viac ako 40 minút obťažoval neznámy muž ženu vo vlaku verejnej dopravy vo Filadelfii a potom ju znásilnil, zatiaľ čo okoloidúci držali mobilné telefóny, zrejme aby útok nahrali,“ informovala prednedávnom televízia NBC News. „Napadnutie si všimol zamestnanec SEPTA (Southeastern Pennsylvania Transportation Authority – Dopravný úrad juhovýchodnej Pensylvánie), ktorý zavolal 911. To umožnilo príslušníkom SEPTA okamžite reagovať a zadržať podozrivého priamo pri čine.“ O niekoľko dní neskôr sa objavilo ďalšie video, na ktorom sa krokodíl vrhá na 14-ročného chlapca, ktorého pozostatky sa našli o niekoľko hodín neskôr.

Hoci niektorí čitatelia v komentároch vyjadrili šok nad neochotou okolostojacich zasiahnuť, domnievam sa, že im v tom zabránil prirodzený pud sebazáchovy. Čo však nie je normálne, je skutočnosť, že si tieto udalosti nahrávali na svoje telefóny a zverejnili ich na sociálnych sieťach. Z toho vyplýva, že nielenže sme horší než akékoľvek zviera, ale že sa tešíme z utrpenia iných a využívame ho, aj keď je tým druhým žena alebo dieťa.

Na prvý pohľad sa prizerajúci ľudia nedopustili žiadneho zločinu, no napriek tomu sme z nich zdesení ešte viac ako zo sexuálneho násilníka alebo smrti dieťaťa. Je na to dobrý dôvod: náhodným svedkom mohol byť ktokoľvek z nás. Neboli to chorí ľudia; boli to bežní normálni ľudia, ktorí dochádzajú do práce alebo z práce, prípadne cestujú na návštevu k priateľom alebo členom rodiny. Predstavujú skutočnú tvár spoločnosti, ktorej sme súčasťou aj my.

Naši mudrci definovali ľahostajnosť ako „sodomské pravidlo“, princíp, pre ktorý bolo zničené biblické mesto Sodoma. Túto zásadu nazvali: „Moje nech je moje a tvoje nech je tvoje“. (Mišna, Avot, 5:13), čo znamená, že nikto nezasahuje do života iného človeka; každý sa stará sám o seba. Za túto bezohľadnosť bola Sodoma zničená. Ako ďaleko sme od tejto vlastnosti? Podľa toho, čo sú schopní natočiť prihliadajúci svedkovia, sme ju prekročili…

Preto sa naša spoločnosť rozpadá. Už teraz vidíme, že nemáme súcit s druhými, iba túžbu zneužiť ich nešťastie alebo ich využiť pre nejaké sebecké potešenie. Nie je čas, aby sme namiesto čakania na osud podobný Sodome, urobili niečo s tým, akí sme?

Radosť z ľudského utrpenia nie je pre ľudstvo ničím novým. Napríklad v starovekom Ríme bolo bežným trestom pre najhorších zločincov, utekajúcich otrokov a kresťanov „damnatio ad bestias“ (odsúdenie šelmám), pri ktorom odsúdencov zabíjali divé zvieratá, napríklad leopardy alebo levy, pred jasajúcimi davmi v Koloseu. V súčasnosti je Koloseum na Instagrame, Facebooku, Twitteri a ďalších sociálnych sieťach. Arény sú možno iné, ale radosť divákov naznačuje, že sme sa nezmenili.

Myslím, že musíme začať vážne uvažovať o náprave našej základnej povahy. Sme na pokraji záhuby. Rasa, ktorej povaha je taká skazená, rasa, ktorá ovládla planétu a vnucuje svoju krutosť všetkým bytostiam, nebude môcť dlho žiť. Myslím si, že musíme presmerovať nielen svoje správanie, ale aj príčinu nášho správania, jej motor, a to našu vlastnú prirodzenosť.

Nepochybujem o tom, že nakoniec dospejeme k rozhodnutiu, že to musíme urobiť, ale obávam sa ceny, ktorú budeme musieť zaplatiť, aby sme sa tam dostali. Ak sa vedome rozhodneme pre zmenu teraz, skôr než nás k tomu príroda donúti, odvrátime kataklizmu, ktorá sa na nás jednoznačne valí. Ak sa rozhodneme pre nečinnosť, nič nezabráni jej príchodu.

Zvyšky ľudskosti budú musieť ešte uskutočniť potrebné zmeny a napraviť ľudskú povahu, ale nie je absolútne žiadny dôvod, aby to prebehlo tak katastrofálne. Zem je dosť bohatá na to, aby sa o všetkých postarala viac než štedro, ale záleží na tom, či sa zmeníme k lepšiemu, alebo si zachováme svoju zlú povahu.