Michael Laitman

Tak ako svet vstupuje do konferencie o klimatických zmenách v Glasgowe v roku 2021, čoraz viac údajov naznačuje, že ľudské úsilie, za predpokladu, že nejaké bolo, bolo prinajlepšom nedostatočné. Zatiaľ čo svetoví lídri šíria množstvo vyhlásení o obmedzení emisií skleníkových plynov, skutočnosť je opačná. Správa OSN o produkčnej medzere (The UN Production Gap Report) sleduje rozdiel medzi vládami naplánovanou produkciou fosílnych palív a skutočnou úrovňou globálnej produkcie. Tohtoročná správa odhaľuje, že „napriek zvýšeným klimatickým ambíciám a čistým nulovým záväzkom vlády stále plánujú v roku 2030 vyprodukovať viac ako dvojnásobné množstvo fosílnych palív, než by bolo v súlade s obmedzením globálneho otepľovania na 1,5 °C“.

Aj keby však vlády mali v úmysle splniť svoje záväzky, zmenu klímy by to nezvrátilo. Ak porovnáme množstvo skleníkových plynov, ktoré produkuje ľudstvo, s množstvom, ktoré vypúšťajú sopečné erupcie, lesné požiare a zrýchlené topenie permafrostu na Aljaške, v Grónsku, Kanade a na Sibíri, bude jasné, že príroda smeruje k rýchlej zmene klímy, či už s našou „pomocou“ alebo bez nej.

Zmena klímy nie je jedinou krízou, ktorej ľudstvo čelí. Krízy sú v každej oblasti ľudskej činnosti: medzinárodné napätie rastie, náboženský extrémizmus sa zvyšuje, rasové a kultúrne napätie rozdeľuje krajiny zvnútra a svetové hospodárstvo sa potáca na pokraji stagflácie (trvale vysoká inflácia kombinovaná s vysokou nezamestnanosťou a stagnujúcim dopytom v ekonomike danej krajiny). Aby toho nebolo málo, húževnatý koronavírus stále narúša životy a hospodársku obnovu na celom svete, dodávateľské reťazce sa pretrhávajú, čo vedie k nedostatku plynu, potravín a iných základných produktov. Prírodné katastrofy sú čoraz častejšie a prudšie, práve v dôsledku klimatických zmien. Je zrejmé, že sa musíme prestať sústrediť len na konkrétne problémy a začať myslieť viac systémovo.

Náš svet je postavený ako pyramída. V základni pyramídy je úroveň minerálov, nad ňou je flóra, ešte nad ňou fauna a na vrchole pyramídy stojí človek. Nie sme súčasťou živočíšnej ríše, pretože hoci naše telá sú podobné telám iných primátov, naša myseľ nám umožňuje uvažovať o našej minulosti, budúcnosti a vytvárať dlhodobé plány pre seba a pre planétu.

Napriek našej vyššej mysli však nie sme „nad“ týmto systémom, sme jeho súčasťou. Ako takí ovplyvňujeme všetky úrovne pod nami. Preto akákoľvek porucha na najvyššej, ľudskej úrovni „presakuje“ do celej pyramídy a kazí aj ostatné úrovne.

Teraz je ľahké pochopiť, že problém spočíva priamo v ľudstve. Navyše, keďže problémy zahŕňajú všetky oblasti ľudskej činnosti, potom je jasné, že obmedzenie emisií plynov nič nevyrieši. Ak chceme napraviť svet, musíme napraviť ľudstvo.

Keď skúmame ľudstvo, každý človek má jedinečné schopnosti a vlastnosti. Tieto vlastnosti samy osebe nie sú problémom, ale výhodou. Rozmanitosť ľudských myšlienok, prístupov, kultúr, nápadov a presvedčení vytvára gobelín, ktorého vlákna sa spletajú do silného celku, ktorý by teoreticky mohol dosiahnuť čokoľvek. Problém teda nie je v ľuďoch, ale v tom, ako sa navzájom spájajú.

V súčasnosti sa nitky v gobelíne ľudstva snažia navzájom roztrhnúť. Namiesto toho, aby sme sa navzájom posilňovali, podporovali a povzbudzovali, bojujeme o nadvládu a moc. Namiesto toho, aby sme pracovali na tom, aby tkanina bola čo najsilnejšia a najkrajšia, snažíme sa byť tou najsilnejšou niťou v plátne. Môžeme sa čudovať, že sme vyčerpaní? Možno sa čudovať, že sme znechutení z nekonečných bojov a zlej vôle, ktoré nás obklopujú? Možno sa čudovať, že depresia je najrozšírenejšou chorobou našej doby? A napokon, možno sa čudovať, že náš svet, náš jediný domov, je zničený? Myslím, že teraz už vieme, na čo sa naozaj musíme zamerať, keď prichádzame zachraňovať našu planétu.