Michael Laitman

Môj priateľ filmár mi povedal, že súdiac podľa dnešných filmov, televíznych seriálov a príspevkov na sociálnych sieťach sa ľudia väčšinou zaoberajú tými najvšednejšími „udalosťami“ v živote ľudí, ako je jedlo, sprchovanie a dokonca aj vyprázdňovanie. Keď sa pozrieme späť do histórie, zdá sa, akoby nás nezaujímali tieto veci, ale veci vyššie, napríklad idey a sociálne hnutia. Zdá sa, akoby o našej dobe nebolo čo písať.

Myslím si, že v skutočnosti ľudstvo nikdy nebolo vznešené. Možno radi mudrujeme o tom, akí sme boli civilizovaní, keď klasická hudba, divadlo, maliarstvo a sochárstvo boli obľúbenými formami zábavy, ale pre drvivú väčšinu ľudí bol život len bojom o prežitie, na zábavu nebol priestor.

A čo je ešte horšie, práve tí, ktorých si pamätáme ako veľkých, boli v skutočnosti najhorší z tejto generácie. Ľudia, ktorí v očiach verejnosti dosiahli veľkosť, sú v skutočnosti takmer vždy tí najnemorálnejší a najsebestrednejší. Spisovatelia, skladatelia, celá tá partia, nebolo na nich nič dobré; pozrite si ich životopisy a uvidíte sami.

Myslím si, že by sme mali nanovo definovať veľkosť. Namiesto uctievania ľudí pre ich schopnosť písať, skladať alebo maľovať by sme mali uctievať tých, ktorí robia niečo pre druhých, a nie pre seba. Obzvlášť by sme si mali vážiť ľudí, ktorí ľudí spájajú a dávajú im pocit jednoty.

Ľudia sú šťastní, keď sa cítia bezpečne a milovaní, a cítia sa bezpečne a milovaní, keď sú medzi ľuďmi, ktorým na nich záleží, ako je rodina alebo priatelia. Preto sú ľudia, ktorí pomáhajú vytvárať tento pocit vo verejnosti, vďaka ktorým sa spoločenstvá, mestá, ba dokonca národy spájajú, najcennejšími ľuďmi v spoločnosti.

Ľudia, ktorí ukazujú, ako rozmanitosť prispieva k rozvoju spoločnosti – namiesto toho, aby využívali kultúrne a etnické rozdiely na podporu vlastnej kariéry podnecovaním rasizmu a vylúčenia – sú skutočnými hrdinami dneška. Dnešné hodnoty nás vedú opačným smerom ako tento pocit vzájomnej zodpovednosti a starostlivosti. Ak ich chceme vybudovať opäť znovu a lepšie, mali by sme ich budovať spoločne, a potom sa nám to aj podarí.

Čím viac podliehame rozdeleniu a odlúčeniu, tým slabšia je naša spoločnosť. Namiesto radosti a dôvery má navrch strach, podozrievanie a nenávisť. Tento trend nezvráti nikto okrem tých, ktorí sa boja, podozrievajú a nenávidia, teda nás všetkých. My sme tí, ktorí trpia rozdelením spoločnosti, my sme tí, ktorí z toho, na rozdiel od našich „vodcov“ nič nemajú, takže my sme tí, ktorí by si mali vybrať jednotu namiesto rozdelenia.