Michael Laitman

Dieťa je mrzuté. Známy obrázok. Matka ho presviedča, sľubuje, že hračku kúpi, hnevá sa a vyhráža, ale nič nepomáha. Všetky jej výzvy idú mimo detské ušká. Matka sa hanbí, že jej dieťa neposlúcha, ale nemôže s tým nič urobiť.

Ak však dieťaťu povie nejakú poznámku niekto cudzí, okamžite zmĺkne. Hanbí sa za seba. Pretože cíti, že v očiach cudzieho človeka nebude môcť ospravedlniť svoje správanie. Ale jeho matka je jeho vlastná matka, s ktorou sa „vždy dohodne“.

Je pravda, že v prípade dieťaťa mladšieho ako tri roky je situácia odlišná. Malé deti spravidla pociťujú úplnú závislosť na matke, a preto ju poslúchajú a takmer nereagujú na ostatných.

Ako nájsť tie správne metódy ako vplývať na svoje milované dieťa?

Otec

Často sa stáva, že matka, vyčerpaná bojom s neposlušným dieťaťom, nasadí „ťažké zbrane“ – otca: „No počkaj! Otecko príde, všetko mu poviem!“ V týchto prípadoch sa dieťa niekedy upokojí a niekedy nie. Všetko závisí od toho, do akej miery považuje svojho otca za „neprekonateľnú autoritu“.

Je však veľmi žiaduce, aby dieťa vo všeobecnosti nerozlišovalo medzi otcom a matkou. Nemalo by sa stať, že jeden rodič predstavuje súd a druhý milosrdenstvo. V ideálnom prípade by mali predstavovať jednotný systém „otec a matka“. Inými slovami, mali by mať rovnaký pohľad na výchovu, rovnaké názory a používať rovnaké slová. V opačnom prípade dieťa rýchlo pochopí, že je možné manévrovať medzi rodičmi: otec nedovolí – pôjdem za mamou a dovolí ona.

Rodičia by nemali na dieťa pôsobiť samostatne, ale spoločne. Otec nesmie byť policajt a matka – bezmocná. V opačnom prípade sa dieťa rýchlo naučí ľubovoľne s nimi manipulovať.  Otec a matka musia byť vo výchove jednotní.

Kým sú deti malé, matka je prirodzene zapojená viac, ale otec by mal byť vždy niekde na dohľad, za matkou alebo v jej blízkosti. Ako deti rastú, význam matky klesá a dieťa je čoraz viac ovplyvňované oboma rodičmi.

Najhorší trest

Čo však robiť, ak dieťa neposlúcha ani otca, ani matku? Nepomáha ani presviedčanie, ani prehováranie do duše, ani krik. Rodičia stratia nervy, už to nemôžu vydržať a dieťa – akoby hrach na stenu hádzal…

Trest v tejto situácii nepomáha. Trestom môže byť len hanba pred ostatnými. Vo všeobecnosti je hanba veľmi silný nástroj, a ak sa používa správne, je možné ňou korigovať správanie každého človeka. Koniec koncov, pocit hanby je vlastný každému, pretože každý je závislý na tom, čo si o ňom myslí jeho okolie.

Aby sa človek nemusel hanbiť, snaží sa vyzerať múdrejší, silnejší, dôležitejší, dokonca aj ako väčší zločinec. Jeho JA si vyžaduje, aby nejakým spôsobom vynikol. Potom ho bude rešpektovať, ak nie celá spoločnosť, tak aspoň jeho najbližšie okolie.

To je vlastné aj dieťaťu. Preto správnym hraním na tento pocit, opatrne, bez preháňania, aby sa nenarušil, môžu rodičia dosiahnuť u dieťaťa dobré správanie.

Samozrejme, je potrebné sa to naučiť, ale to je téma na samostatný rozhovor. Koniec koncov, hanba – to je najhorší druh trestu. Ak však vytvoríte prostredie, v ktorom sa dieťa bude za svoje správanie hanbiť, vyrieši to takmer všetky problémy.

Najdôležitejšie je zachovať primeranosť, aby sa dieťa nezačalo hnevať a nenávidieť svojich blízkych. Potom ho obranná reakcia prinúti urobiť pravý opak, zlomyseľnosť. Jeho príbuzní sa pre neho stanú zdrojom problémov, zatiaľ čo práve ono by malo cítiť, že zdroj zla je v ňom samom.

Spomínam si, že som raz, ako dieťa, urobil neplechu. Otec prešiel okolo stola, pri ktorom som sedel, a povedal mi: „Hanbi sa.“ Bolo to ako elektrický šok! Kiežby na mňa kričal, kiežby ma bil! Ale nie, on len ticho povedal: „Hanba.“ A dodnes sa hanbím, keď si na to spomeniem.

Keď je potrebná tvrdosť

Samozrejme, existujú rôzne situácie. A niektoré z nich si vyžadujú tvrdosť. Povedzme, že už meškáte do práce a ešte musíte odviezť dieťa do škôlky alebo do školy a ono ešte nie je oblečené, kope a vôbec sa nechce ponáhľať. Alebo keď nastúpi do auta a odmietne sa pripútať – čo sa dá robiť, dnes vykročilo zlou nohou.

Musím s dieťaťom hovoriť tým najvážnejším tónom, aby pochopilo, že aj keď sa k nemu správam dobre, môžem použiť silu. A to si už nerobím srandu, pretože ono práve prekračuje všetky hranice.

Dieťa musí vedieť, že tieto hranice existujú. A mojím veľmi prísnym výrazom mu dávam najavo, že už nie sme kamaráti, a že sa už voči nemu správam ako voči grázlovi. Už nie je žiadne „spolu“, ale ja som ja – na vrchole, veľký a silný, a on je podo mnou – a už na neho nedám. Som nad ním ako zákon prírody. A zákon je neúprosný. Koniec koncov, ak skočím zo strechy a pri páde budem prosiť o milosť, nepomôže mi to. Aj tak spadnem a polámem sa. A dieťa by malo jasne chápať: ak si porušil zákon, nečakaj žiadne zľutovanie.

Rodičia to musia svoje deti naučiť, pretože inak ich to naučí život a výuka bude veľmi bolestivá.

Je dôležité, aby dieťa pochopilo, že tým, že som prísny, ho vlastne chránim pred problémami a ťažkosťami, ktoré určite nastanú, ak poruší hranice stanovené spoločnosťou.

Samozrejme, nemusím to vysvetľovať teraz, keď je dieťa rozmarné a tvrdohlavé, ale potom, v pokojnej atmosfére, posilňovaním pravidiel pomocou reálnych životných situácií. Dieťa musí jasne vedieť, že vo vzťahu ku mne a k iným ľuďom existujú hranice, ktoré sa nesmú porušovať, a to je zákon. Zákon spoločnosti, ale napokon aj zákon prírody. To znamená, že dieťa musí pochopiť, že tieto hranice neurčujem ja. Len mu ich tak trochu ukazujem a upozorňujem ho na nápisy: „Pozor! Neprekračuj hranice!“

Ak dieťaťu všetko dovolíte, bude si myslieť, že smie všetko, a neskôr v živote bude trpieť – pretože nebude mať žiadne „brzdy“. Rozmaznané dieťa je nešťastné dieťa, ktoré to bude mať v živote veľmi ťažké. Veď omyl, že má všetko dovolené, sa stane jeho celoživotným programom.

Zlatý stred

Ako nájsť „zlatú strednú cestu“, aby ste na jednej strane dieťa nerozmaznávali a na druhej strane preň neboli policajtom? Je to dané skúsenosťami. Niekedy môžete dieťaťu dovoliť jesť viac sladkostí, inokedy nie. Musíte naučiť seba aj svoje dieťa, aby ste sa spolu neustále rozprávali. Potom môžete nájsť tie správne slová na to, aby ste mu to vysvetlili a boli vypočutí.

Samozrejme, nie je to vždy jednoduché a rodičovstvo je tvrdá práca. Je to ťažké aj preto, že si to vyžaduje, aby rodičia kontrolovali svoje vlastné správanie. Koniec koncov, bez ohľadu na to, čo sa hovorí, dieťa sa nakoniec učí z príkladov, ktoré mu dávajú otec a matka.