8. marca 2009, počas finančnej krízy, ktorá sa stala známou ako Veľká recesia, vtedajší ekonóm spoločnosti Wachovia Corp. Mark Vitner celkom výstižne opísal svetové ekonomiky, ktoré sa zmätene premiešali: „Je to ako snažiť sa oddeliť zmiešané vajíčka. Jednoducho sa to nedá urobiť tak ľahko. Neviem, či sa to vôbec dá,“ povedal pre CBS News. V týchto dňoch, keď svet zápasí s narušením globálneho dodávateľského reťazca a životne dôležité komodity uviazli na mori na celé mesiace, niektorí odborníci navrhujú, aby sme urobili práve to. Od roku 2009 sa však ekonomiky len viac zamotali a myšlienka ich oddelenia sa stala ešte nereálnejšou.

Nemôžete ísť proti evolúcii – a tá smeruje k väčšej spletitosti, nikdy nie k menšej. Platí to na všetkých úrovniach: minerálnej, biologickej aj sociálnej. Výsledkom je, že ľudská spoločnosť sa stáva zložitejšou a previazanejšou a hospodárstvo, ktoré je odrazom ľudskej spoločnosti, sleduje rovnakú líniu.

Dôvodom, prečo v prírode nevidíme také zahltenie a narušenie, je, že okrem ľudí sa všetky ostatné prvky riadia svojimi prirodzenými inštinktami. Výsledkom je harmonický tok, kontinuálny neprerušovaný kolobeh života a veci vyvíjajúce sa synchrónne so svojím prostredím.

Ľudstvo funguje presne opačne. Snažíme sa povzniesť nad naše prostredie, nie byť v súlade s ním. Snažíme sa dosiahnuť vrchol, byť rýchlejší, vyšší a silnejší ako všetci ostatní. Keď sa o to snaží každá krajina, spoločnosť, a dokonca aj človek (do určitej miery), dochádza k preťaženiu „uzlov“ a všetko sa zasekne.

Inými slovami, sme svedkami výsledku nášho vlastného egocentrického postoja. Keby každý pracoval v harmónii so zvyškom ľudskej spoločnosti, ako to robí každý iná súčasť prírody, nedošlo by k nijakému zahlteniu a každý by dostal to, čo potrebuje, vtedy, keď to potrebuje, a toľko, koľko potrebuje.

Okrem toho, keďže sme súťaživí a uspokojenie nám neprináša to, že máme to, čo potrebujeme, ale to, že máme viac ako ostatní, a dokonca to, že ostatným odopierame to, čo potrebujú, nemôžeme naše hospodárstvo rozvrátiť. Naša túžba poraziť druhých nás k nim aj viaže, pretože ich bolesť je naším potešením a my nemôžeme pracovať bez potešenia. Ísť sám znamená ísť proti ľudskej prirodzenosti, a to nemôžeme, aspoň nie z dlhodobého hľadiska.

Ak chceme racionalizovať dodávateľské reťazce, musíme si jasne uvedomiť našu vzájomnú závislosť. Musíme sa začať vnímať ako celok, kde prospech jedného je prospechom všetkých a všetky časti prispievajú k blahu všetkých ostatných častí.

Takto funguje naše vlastné telo, takto funguje každý organizmus. Bez tohto prístupu by život nebol možný. Keď konáme v rozpore so základným princípom, ktorý umožňuje život a rozvoj, odsudzujeme našu spoločnosť ku smrti a úpadku.

Keď si uvedomíme, ako funguje príroda, ako fungujeme my, a že je v našom najlepšom záujme to zmeniť, môžeme prestať narúšať globálny ekonomický systém a začať synchronizovať svoje konanie. Zjednodušene povedané, budeme k sebe ohľaduplnejší.

V súčasnosti sa nám možno nepáči myšlienka, že musíme myslieť aj na druhých, nielen na seba, ale ak sa nezačneme učiť pravdu už dnes, globálne „premiešané zmätky“ sa zhoršia do takej miery, že si už nebudeme schopní zabezpečiť základné potreby pre každodenný život.