Michael Laitman

Podľa nedávneho prieskumu Pew Research Center, v USA výrazne klesla všeobecná dôvera vo vedcov a lekárov. Z prieskumu vyplynulo, že len 29 % dospelých Američanov má voči vedcom a odborníkom v oblasti medicíny skutočne pevnú dôveru, že konajú v najlepšom záujme verejnosti, čo je oproti 40 % v novembri 2020 značný pokles. Nielen vedecké a lekárske profesie zaznamenávajú pokles dôvery verejnosti. Podiel Američanov s veľkou dôverou, že armáda koná v najlepšom záujme verejnosti, klesol o 14 bodov, z 39 % v novembri 2020 na 25 % v aktuálnom prieskume, a znížil sa aj podiel Američanov s veľkou dôverou v riaditeľov verejných škôl a policajtov.

Podľa môjho názoru má tento jav niekoľko úrovní. Na povrchnejšej úrovni verejnosť jednoducho nechce naďalej financovať prázdne, nezmyselné štúdie, ktoré nemajú žiadny iný prínos než pre tých, ktorí ich vykonávajú. Vybudovali sme inštitúcie, výskumné centrá a laboratóriá, ktoré nikomu nič dobré neprinášajú. Je lepšie držať sa ďalej od týchto „výskumov“, ktoré nás len mätú, a nemíňať už na takéto prázdne štúdie peniaze daňových poplatníkov.

Na hlbšej úrovni sú štátni úradníci alebo ktokoľvek, koho úlohou je slúžiť verejnosti a pracovať v jej prospech, v podstate neschopní vykonávať svoju prácu. Ich vlastná povaha im bráni v zodpovednom vykonávaní ich úloh.

Problém nie je v nich, ale v celej spoločnosti, ktorej výplodom sú. Nie je to totiž tak, že by bol niekto iný, keby bol na ich mieste, dôveryhodnejší. Keď je celá spoločnosť prešpikovaná nedôverou v celok a zlou vôľou, zástupcovia verejnosti nemôžu byť lepší než verejnosť, ktorá ich do pozícií dosadila.

Jediný spôsob, ako zmeniť verejnosť, z ktorej pochádzajú jej služobníci, je vzdelávanie. Práve doň musíme investovať svoje peniaze, čas a úsilie. Hodnoty, ktoré sú základom spoločnosti, určujú jej štruktúru a určujú aj úroveň dôvery medzi verejnosťou a jej predstaviteľmi. Chcú úradníci skutočne slúžiť spoločnosti a chápu, čo to znamená slúžiť? Vedia, kam chcú spoločnosť viesť? Vedia, čím môžu prispieť? Ak toto všetko dokážu, potom sú dôveryhodní. Ale ktorý štátny úradník je taký?

Ak chceme reformovať štátnych úradníkov a vedcov tak, aby pracovali pre verejnosť, a nie pre seba, musíme zmeniť celý náš vzdelávací systém. Od prvých rokov a počas celého života sa ľudia musia zaoberať nepretržitým vzdelávacím procesom, ktorého cieľom bude „obec“, blaho spoločnosti.

Keď sa narodíme, sme len dvojnohé zvieratká. Vzdelávanie musí ľuďom poskytnúť nielen vedomosti, ale predovšetkým humánne hodnoty, etiku, ktorá stavia jednotu a priateľstvo nad sebectvo a narcizmus.

Ak sa ľudia od malička neučia, že spoločnosť sa skladá z mnohých ľudí, ktorí spolupracujú na vytvorení lepšieho života pre všetkých, ako môžeme očakávať, že budú veriť, že práca pre spoločné dobro im osobne pomôže? A ak sa ľudia v takejto istej spoločnosti necítia prepojení a necenia si vzájomnú zodpovednosť a záujem o druhých, ako môžu očakávať, že sa o nich ich zástupcovia budú zodpovedne starať? Môže mať posol verejnosti to, čo nemá verejnosť, ktorá ho vyslala?

Keby sa potraviny a iné základné komodity rozdeľovali spravodlivo, na svete by nebol ani jeden hladný človek. Všetkých našich základných potrieb aj potravín je dostatok a sú lacné. Jediným dôvodom, prečo nie sú dostupné pre každého, je chamtivosť a krutosť. Aj keby svet produkoval dvakrát viac ako dnes, za súčasných podmienok by tí, čo nemajú, stále nemali.

Inými slovami, nie je tu nedostatok zdrojov, je tu strašný nedostatok vôle ich dodať všetkým. V našej globálnej dobe musí celý svet fungovať ako jeden celok. Dospieť k tomu je postupný proces, ale deje sa to, či už chceme alebo nie. Ak sa naučíme využívať zdroje v prospech všetkých a dohodneme sa, že budeme pracovať ako jeden globálny celok, všetci budeme mať prospech z hojnosti tohto sveta a nebude hlad ani vojny. Ak odmietneme prijať, že sme všetci jedno ľudstvo, potom bude súčasná vojenská ofenzíva vo východnej Európe len predzvesťou mnohých ďalších nešťastí, ktoré prídu, a prídu z našich vlastných rúk.