Michael Laitman

Keď v roku 2012 zomrel uznávaný ochranár Lawrence Anthony, ktorý sa stal známym ako „Zaklínač slonov“, stalo sa niečo úžasné: po dlhom čase strávenom vo voľnej prírode sa slony, ktoré Anthony pred rokmi zachránil, vydali na 12-hodinový pochod do jeho domu, aby smútili za jeho odchodom. Podľa BBC One tam slony „zostali mlčky dva dni“. Ešte pozoruhodnejšie je, že „presne rok po jeho smrti, na deň presne, stádo opäť pochodovalo k jeho domu. Je to niečo, čo veda nedokáže vysvetliť.“

Svet, v ktorom žijeme, je prepojený spôsobom, ktorému nerozumieme, ale pomaly sa to učíme. Naša zaujatosť sebou samými chce, aby sme sa sústredili len na seba, ale realita nás núti pozrieť sa von a tiež nás učí, že vonku je toho oveľa viac.

Ako dokazujú Anthonyho slony, celá príroda vníma svoju prepojenosť a žije podľa tohto diktátu. Ľudia však tento pocit nemajú, a preto sa správajú, akoby boli na svete sami.

Civilizácia sa však v súlade s celou realitou čoraz viac prepája a núti nás uvedomiť si, že aj my sme na sebe závislí a navzájom spojení. Dnes sa učíme, že okrem fyzického spojenia existuje aj virtuálne spojenie. Zajtra sa naučíme, že sme prepojení aj emocionálne, že zdieľame a premietame nielen činy alebo kúsky údajov, ale aj myšlienky a túžby, a to aj bez toho, aby sme ich verbalizovali.

Nakoniec zistíme, že naše spojenie je ešte hlbšie ako emócie: je duchovné. Všetci sme jedna bytosť, ktorej orgány a bunky sú nami všetkými, celým stvorením. Preto slony vedeli, kedy majú prísť vzdať úctu svojmu spasiteľovi, a vrátiť sa tam nasledujúci rok, na deň presne.

Keď sa všetci navzájom vnímame, umožňuje nám to pracovať harmonicky, spôsobom, ktorý je prospešný pre všetkých. Keby sme dokázali precítiť svoju skutočnú realitu, nikdy by sme nerobili chyby, nikdy by sme nikomu neublížili a nikto by nám nikdy neublížil, pretože by sme sa cítili ako jeden. Prečo je nám teda odopierané toto životne dôležité poznanie, ktoré, zdá sa, má celá príroda okrem nás?

Celá príroda sa riadi inštinktmi. Ľuďom väčšina inštinktov, ktoré majú zvieratá, chýba. Namiesto toho sa musíme všetko učiť od základov vlastným úsilím a výchovou našich rodičov a učiteľov. Má to svoj dôvod: keď sa učíme vlastným úsilím, získavame hlbšie pochopenie nášho sveta a reality.

To isté platí aj o poznaní našej vzájomnej prepojenosti a toho, čo z nej vyplýva. Chýba nám zmysel pre naše vzájomné spojenie, takže ho môžeme rozvíjať len vlastným úsilím. To, čo slony cítia prirodzene, my musíme prácne rozvíjať. Pritom však pochopíme, ako všetko funguje, a získame hlboké vnímanie našej existencie. Inými slovami, naša nevedomosť nám umožňuje dosiahnuť cieľ nášho života, ale kým ho nedosiahneme, sme pre svet hrozbou.

Existujú dva spôsoby, ako môžeme dosiahnuť cieľ nášho života. Prvým je nechať prírodu ísť svojím smerom samú. Môžeme ju nechať, aby nás utopila v povodniach, spálila v požiaroch, rozdrvila pod troskami zemetrasení alebo nás postavila proti sebe na smrť. Druhým spôsobom je osvojiť si spôsoby prírody, pochopiť, ako všetko funguje v prepojení a harmónii, a začať meniť svoje vzťahy podľa toho, čo sa od prírody naučíme. Keď budeme „praktizovať“ láskavosť, staneme sa láskavejšími a rozvinieme si hlbšie city k ľuďom a svetu okolo nás.

Prax naozaj robí človeka dokonalým. Môžeme budovať sociálne štruktúry, napríklad malé skupiny, kde budeme „cvičiť“ vzájomnú prepojenosť a vzájomný záujem. Keď budeme tieto schopnosti rozvíjať vo svojej psychike, začneme sa navzájom cítiť na čoraz hlbších úrovniach.

Ak to budeme robiť, zistíme, čo umožňuje slonom tak dobre vedieť, ako sa cítia ostatní, pretože aj my sa staneme citlivými a uvedomelými. Okrem toho pochopíme, aké „myslenie“, aká „logika“ stojí za tým, že stvorenie je také zložité, a predsa tak neúprosne prepojené, a aké veľké poznanie a moc udeľuje tým, ktorí ho pochopia.