Michael Laitman

Vďaka empatii prežívame bolesť druhých a vďaka súcitu cítime bolesť druhých tak, že ju dokážeme aj zvládnuť. Práve súcit prichádza s láskou, čo je kľúčový rozdiel medzi týmito dvoma javmi.

Podľa slovníka Merriam-Webster je empatia „činnosť spočívajúca v chápaní, uvedomovaní si, vnímaní a zástupnom prežívaní pocitov, myšlienok a skúseností iného človeka. A to buď z minulosti, alebo zo súčasnosti bez toho, aby boli tieto pocity, myšlienky a skúsenosti plne sprostredkované objektívne jednoznačným spôsobom“. Súcit znamená „citlivé vnímanie utrpenia iných spolu s túžbou zmierniť ho“.

Pri súcite akoby sme vstúpili do sveta druhého človeka a precítili jeho skúsenosť. Ak v sebe takýto pocit podporíme a rozvíjame, môžeme potom vstúpiť do úplne iného sveta. Na takomto procese sa však nepodieľame. Všeobecne platí, že vo veku trinásť a štrnásť rokov dokážeme plne rezonovať s utrpením iných ľudí. Ak by sme potom získali ďalšie vzdelanie o tom, ako sa k takýmto pocitom vzťahovať, mohli by sme vo svete priniesť obrovské pozitívne zmeny.

Súcit môžeme učiť spôsobom, pri ktorom sa ľudia naučia, ako ho čoraz viac chápať a pestovať. Zvyšovaním súcitu v spoločnosti sa môžeme podieľať na utrpení iných ľudí tým, že ho čiastočne prijmeme na seba, a potom dosiahneme stav, keď utrpenie neutralizujeme.

Tým, že by sme na seba prebrali zdanlivo príliš veľa utrpenia, by sme navyše vôbec nevyhoreli. Naopak, náš zvýšený súcit a sympatie by utrpenie neutralizovali, rozdelili by sme ho na menšie časti a priniesli by sme tým úľavu iným.
Spoločný súcit všetkých ľudí na Zemi by viedol k celosvetovo blaženému stavu, čo je presne to, čo potrebujeme dosiahnuť. Ak sa nám nepodarí zvýšiť súcit v ľudskej spoločnosti, potom sa budeme stretávať s čoraz väčšími problémami smerujúcimi do budúcnosti. Ľudské ego totiž neustále rastie, zatiaľ čo príroda nás núti k čoraz tesnejšej vzájomnej závislosti. Inými slovami, bez zjednotenia a zdieľania nášho utrpenia nebudeme schopní znášať našu rastúcu prepojenosť: budeme pociťovať čoraz väčší tlak na naše ego, až sa stane neúnosným.

Podľa múdrosti kabaly má súcit širšiu definíciu, než aká je v Merriam-Websteri. Rozdeľuje obrovské utrpenie, ktoré existuje v realite. Realita pozostáva z jednej obrovskej túžby po prijatí, ktorá bola stvorená a ktorej sme súčasťou. Veľké svetlo – sila lásky, obdarovania a spojenia – musí túto túžbu úplne naplniť. Čím viac si na túto túžbu pripravíme súcitný prístup, t. j. zámer, ktorý nie je zameraný na seba, ale na lásku, darovanie a pozitívne spojenie s druhými, tým viac dovolíme svetlu – pozitívnej sile lásky, obdarovania a spojenia – vstúpiť do tejto túžby, zmierniť naše utrpenie a priviesť nás k pokoju a harmónii. Inými slovami, veľká túžba prijímať, ktorá je základom našej reality, sa môže úplne naplniť len vtedy, ak je náš zámer namierený na prospech druhých.

Preto tým, že sa naučíme byť súcitní, môžeme urýchliť čas, ktorý potrebujeme na dosiahnutie rovnováhy medzi nami navzájom a prírodou. Rozdiel medzi absolútnym naplnením a prázdnotou by sme potom rozdelili medzi každého z nás a boli by sme na ceste k blaženému stavu: rozporuplnosť, bezmocnosť a vnútorný plač by sa pretavili do nového druhu vyššieho potešenia a radosti. V takomto stave neexistuje rozdiel medzi bolesťou a potešením, pretože sa spájajú v jedno. Inými slovami, vo vyššej úrovni reality, kde sme spolu správnejšie prepojení, sa bolesť stáva potešením, pretože to vyrovnávame.

Bolesť je nám daná preto, aby sme ju obrátili na potešenie. Najväčšia bolesť sa v dôsledku toho stáva najväčším potešením. Ak vieme, ako tieto protiklady vyvážiť, nakoniec získame úplne nový druh potešenia a vímania reality.