Michael Laitman

Slony sú veľmi súcitné a citlivé zvieratá. Sú to jediné zvieratá, ktoré majú pohrebný obrad. Často stádo vykope jamu, prikryje mŕtveho slona a zostáva v blízkosti hrobu niekoľko dní. Takisto, ak stádo narazí na mŕtveho slona, ktorý nie je z ich stáda, budú sa k nemu správať, akoby bol ich vlastný. Okrem toho, ak je niektorý zo slonov v stáde chorý, starajú sa o neho, nosia mu jedlo a pomáhajú mu vstávať.

Keď vidíme takéto príklady citlivosti a súcitu, môžeme si ako ľudia položiť otázku: Čo máme my, čo zvieratá nemajú, a môžeme sa tu niečo naučiť?

V porovnaní so zvieratami máme navyše túžbu. Problém je však v tom, že svoju nadmernú túžbu využívame na svoju škodu. Jasný príklad tohto problému môžeme vidieť, ak sa pozrieme na nekonečné vojny a bezohľadnú konkurenciu, v ktorej sa v priebehu dejín nachádzame. Taktiež  to, ako dnes nalievame peniaze do hromadenia ďalších a ďalších zbraní miesto iných nespočetných investícii, ktoré by nám mohli priniesť úžitok. Neustále sa zaoberáme myšlienkami, ako využiť, premôcť a prekonať ostatných.

Zvieratá tiež ukazujú mnoho príkladov prekonávania a zabíjania iných zvierat, ale robia to z potreby prežitia, nie z radosti, že sa cítia väčšie, silnejšie, rýchlejšie a lepšie ako iné zvieratá – ako to robíme my ľudia voči sebe navzájom.

Prečo máme k iným ľuďom taký negatívny vzťah? Je to preto, aby sme si udržali svoje ego, t. j. aby sme sa pokúsili uspokojiť svoje túžby po peniazoch, úcte a moci. Nesnažíme sa premôcť druhých len z nutnosti prežiť.

Keď teda vezmeme do úvahy skutočnosť, že máme väčšie egoistické túžby, ktoré využívame na úkor iných, nemôžeme povedať, že sme na nejakom vyššom stupni ako zvieratá.

Ak chceme maximálne realizovať svoju ľudskú túžbu a skutočne sa prejaviť ako vznešenejšie bytosti, musíme sa povzniesť nad svoje egoistické túžby – túžby po vlastnom prospechu na úkor druhých – a dosiahnuť stav spoločnej lásky k druhým, stav „miluj svojho blížneho ako seba samého“. Inými slovami, namiesto toho, aby sme uprednostňovali vlastný prospech pred prospechom druhých, musíme uprednostniť druhých pred vlastným prospechom.

V dôsledku toho by sme dosiahli dokonalý a večný stav – stav, pre ktorý sme boli stvorení.

Všetko v prírode na nehybnej, vegetatívnej a živej úrovni – mimo človeka – je v harmónii a len my ľudia túto rovnováhu narúšame svojím samoúčelným využívaním našej ľudskej túžby.

Mali by sme sa teda zamyslieť nad tým, ako môžeme prejsť od uprednostňovania vlastného prospechu na úkor iných k uprednostňovaniu prospechu iných a k využívaniu seba samých v prospech iných. Obrátením nášho zámeru a postoja k druhým, z egoistického na altruistický, by sme totiž objavili nie menej ako dokonalý svet pre všetkých.