Michael Laitman

V Austrálii sa jedna 100-ročná žena podelila o to, čo považuje za tajomstvo svojho dlhého života. Dlhovekosť podľa nej pramení z pokojného prístupu k akýmkoľvek búrlivým životným udalostiam. Odporúča nedržať sa zášti a žiť tu a teraz. Jej krédom je: „Netrápte sa vecami, ktoré sa možno aj tak nikdy nestanú.“

Hoci sa to môže zdať ako dobrá rada do života, kabalista to, že sa nestaráme o včerajšok alebo zajtrajšok a žijeme len tu a teraz, považuje za bezduché. Takto žije živý stupeň existencie, ale nie človek.
Vezmite si akékoľvek zviera: žije tu a teraz. Iná vec je, ak by malo predtuchy, ale ak tento pocit nedostáva, potom žije s tým, čo má. Pohyby zvieraťa sú celkom jednoduché, zatiaľ čo ľudia sa zaťažujú rôznymi druhmi kozmických problémov. Napríklad, mohli by vybuchovať hviezdy v inej galaxii a ľudia by si s tým robili starosti.

Naše starosti s tým, kde sme, nám dávajú pocit života. Naopak, pokojná telesná existencia, kde žijeme len s tým, čo máme, je živočíšny život.
Kabalista je človek, ktorý sa otvára svetu tým, že vychádza zo seba a zúčastňuje sa na ňom. Absorbuje túžby a problémy sveta a následne ich spracováva, aby aktivoval svoju korekciu, aby hľadal optimálnu reakciu a zámer na všetko, čo absorbuje. Takto vracia späť do sveta korigovanú odpoveď na to, čo absorbuje.

Takýto život zďaleka nie je bez problémov. Napriek tomu dáva kabalistovi pocit šťastia, pretože cíti, že plní nevyhnutnú povinnosť. Inak to nie je ľudský život. Kabalista nemôže žiť inak.
Avšak v súvislosti s výrokom dámy o tom, že nemáme prechovávať zášť, tak to je skutočne dôležité. Pre kabalistu je to prirodzené aj preto, že ak všetko prijímame ako pochádzajúce z jedinej sily – sily lásky a obdarovania prírody, potom všetko, čo sa odohráva medzi nami, je obrazom sveta, ktorý riadi príroda. Ak sa držíme takéhoto obrazu, potom sa náš postoj k svetu stáva správnym a praktickým.
Potom už nemôžeme pociťovať žiadnu zášť, pretože sa zapájame do nápravy sveta, do jeho vstrebávania a prejavovania, a zapájame sa do systému spolu s prírodou. Inými slovami – to, čo je okolo nás, nielen pozorujeme a nasávame, ale aj chápeme, že sa to deje pre nás a že je to spracované v našom vnímaní reality.

Potom musíme konať tak, aby sme tento obraz, ktorý sa v nás premieta, ospravedlnili. Žiť tu a teraz je teda správne, ale v tom zmysle, že „tu a teraz“ je realita, ktorú vytvárame. Naše dojmy získavame z výstupov prírody smerom k nám, ktoré spracúvame ako naše vstupy. Svoje dojmy a odraz sveta potom neustále korigujeme, a to tak, aby sme ospravedlnili prírodu na všetkých stupňoch nášho vnímania.