Michael Laitman

O 500 miliónov rokov nezostane na Zemi nič, pretože naša planéta a vesmír nebudú existovať.

Náš svet totiž vnímame svojimi rozladenými zmyslami, ktoré vnímajú len túžbu po egoistickom potešení na úkor druhých a prírody. Keď raz svoje zmysly vyladíme na úplne opačné vnímanie – na vnímanie túžby poskytovať potešenie druhým a prírode, potom sa povznesieme nad náš svet a pocítime inú duchovnú realitu.

Diskusia o duchovnej realite, ktorá je nad našimi egoistickými zmyslami, sa dnes javí ako fantázia. Keď však túto duchovnú realitu dosiahneme, pocítime, že tou nereálnou fantáziou je v skutočnosti naše egoistické vnímanie a že skutočná realita spočíva v dávaní druhým a prírode.

Náprava našich zmyslov prebieha v období, ktoré kabalisti nazývajú „6 000 rokov“, ktoré začína od Adama haRishon (hebrejsky Prvý človek) a znamená to, že na súčasnej úrovni reality budeme ešte niečo vyše 220 rokov.

V našom svete bol Adam haRishon prvým človekom, ktorý napravil svoje zmysly od egoizmu k altruizmu. Inými slovami, od úplného nesúladu sok zákonmi prírody sa dostal do úplnej rovnováhy a súladu s nimi. Ešte pred Adamom haRishonom existovali ľudia, ale pred viac ako 5 780 rokmi človek menom „Adam“ ako prvý, objavil duchovnú realitu, skutočnú podobu vesmíru. Tým zároveň odhalil program, podľa ktorého sa ľudstvo vyvíja, a stav, v ktorom sa bude nachádzať na konci svojho vývoja. Svoje zistenia spísal v knihe s názvom „Raziel ha Malach“ („Anjel Raziel“) a považuje sa za prvého kabalistu.

Všetci ľudia sú predurčení k prechodu od egoizmu k altruizmu a k objaveniu duchovne reality podobne tej, ktorú zažil Adam haRishon. Keď do nej vstúpime, budeme zažívať inú realitu – fyzická realita bude pohltená duchovnou a my ju jednoducho prestaneme pociťovať. Potom budeme vnímať len javy, ktoré vznikajú na vyššej úrovni existencie, nad naším svetom.

Nižšia realita v našich egoistických zmyslov zmizne, pretože našich päť telesných zmyslov sa akoby rozplynie a nebudeme ich cítiť. V súčasnosti prijímame náš svet taký, ako ho zobrazujú naše zmysly. Sme stvorení tak, že počujeme, vidíme, ochutnávame a dýchame, čiže používame zmysly zraku, sluchu, chuti, čuchu a hmatu. Tie nám dávajú pocit, že žijeme v určitej realite. Keby sme mali iné zmysly, zažívali by sme inú realitu.

K vyprchaniu života a zániku tohto sveta nedochádza naraz, ale postupne. Je to preto, akonáhle sa začneme pozitívne spájať a duchovne stúpať prostredníctvom nového zmyslu pre realitu, že stratíme svoj egoistický spôsob vnímania tejto reality. Istým spôsobom to môžeme prirovnať k vlastnému telu, v ktorom tiež nevnímame neživú a vegetatívnu úroveň prírody. Vezmime si napríklad naše vlasy a nechty, ktoré sú na našom tele na vegetatívnej úrovni. Nevnímame, či rastú. Buď rastú, alebo nerastú, ostriháme ich a ony rastú ďalej. Nevyvolávajú v nás žiadne rušivé pocity.

Je to podobné, ako keď na ľudskej úrovni existencie rozvíjame zámer dávať namiesto našej vrodenej egoistickej túžby prijímať. V porovnaní s novou ľudskou úrovňou, ktorú sme si vytvorili a s ktorou sa stotožňujeme, nebudeme vnímať našu túžbu prijímať ako to bolo na zvieracej úrovni. Keď všetci dosiahneme ľudskú úroveň existencie, prestaneme pociťovať úroveň živočíšnu. Prestaneme vnímať realitu tak materiálne, ako ju vnímame teraz. Namiesto toho ju budeme čoraz viac vnímať vo svojej sile a kvalite.