Michael Laitman

Verše perzského básnika Saadiho Shīrāzīho zdobia priečelie budovy sídla OSN v New Yorku. Sú napísané zlatými písmenami.

„Ľudské bytosti sú jedno telo pretože,
V prvom rade, pochádzajú z jednej odnože.
Keď čas prinesie bolesť do paže,
To ostatné údy pokojné nechať nemôže.
A ak ty s utrpením iných nemáš súcit,
Meno Človek nesmieš nosiť.“

„Ľudské bytosti sú jedno telo“ je podobné tomu, čo hovoríme v múdrosti Kabaly, že my – celé ľudstvo – sme jedna duša, úplne spojená „ako jeden človek s jedným srdcom“. Táto duša sa v kabale nazýva „Adam haRišon“ (hebr. „Prvý človek“), stav, keď sme úplne spojení ako bunky a orgány v jednom organizme.

Naše vnímanie oddelenosti a odlúčenosti pochádza z nášho egoizmu. Ako sa píše v texte „pochádzajú z jednej odnože“, ktorou je naša spoločná prirodzenosť, túžba prijímať, z ktorej všetci vychádzame.

Podobne si môžeme vysvetliť: „Keď čas prinesie bolesť do paže, To ostatné údy pokojné nechať nemôže.“, že aj keď je jedna časť nášho tela postihnutá egoizmom – túžbou príjímať len pre vlastný prospech – potom ochorie celé naše telo, podobne ako sa správa rakovinová bunka v ľudskom tele.

O ľudskom pokolení v dnešnej dobe môžeme povedať, že je celé ovplyvnené egoizmom, a to je vlastne dobré. Čo je na tom dobré? To, že sme veľmi blízko k úplnému uznaniu egoizmu ako zlej vlastnosti, ktorá nás všetkých negatívne ovplyvňuje. Existuje príslovie, že „Známa choroba je napoly vyliečená“(aut. Thomas Fuller). V tomto zmysle nás uznanie, že sme zasiahnutí egoizmom a že ho pociťujeme ako rakovinový nádor, ktorý nás robí neschopnými a prináša do nášho života újmu, vedie k tomu, aby sme hľadali jeho liečbu.

Podobne ako choroba v jednej časti tela ovplyvňuje celé telo, aj náprava, ktorú musíme vykonať, sa týka celého ľudstva. Nestačí, aby sa uzdravila len časť ľudstva; dnes to musí byť globálne uzdravenie, pretože sme globálne integrovaná ľudská spoločnosť.