Michael Laitman

Existuje podobenstvo o troch bratoch, ktorí videli v jame sedieť šťastie. Prvý z nich požiadal šťastie o peniaze a dostal ich. Druhý požiadal o krásnu ženu a tiež ju dostal.
Tretí sa sklonil nad jamu. „Čo potrebuješ?“ – spýtalo sa šťastie.
„A čo potrebuješ ty?“ – opýtal sa ho muž. „Braček, vytiahni ma von,“ požiadalo šťastie.
Brat podal šťastiu ruku, vytiahol ho z jamy, otočil sa a odchádzal. Šťastie ho okamžite nasledovalo.

Toto podobenstvo nám ukazuje, že šťastie nasledovalo brata, ktorý nič nepožadoval, ktorý urobil dobrý skutok tým, že poskytol šťastiu službu. Nemyslím si však, že je podmienkou nemať žiadne priania, aby nás šťastie nasledovalo.
Myslím, že záleží na osude, či konkrétnemu človeku bolo šťastie predurčené alebo nie. Každý z nás reaguje podľa toho, čo dostáva od života, a šťastie buď rozdáva, alebo ho sám vyžaduje. Najdôležitejšie je, aby svoju rolu prijal.
V skutočnosti človek totiž nemôže nič zmeniť. Niekedy môže na základe našej úprimnej žiadosti môže Vyššia sila náš stav zmeniť, ale my sami osobne nemôžeme zmeniť nič.

Nie je to jednoduché, ale môžeme dôjsť do stavu, keď sa nám nebude páčiť priať si šťastie iba pre seba a nepriať ho druhým. A ak si prajeme šťastie pre druhých, tak prečo to robíme? Pretože obvykle počítame s tým, že vďaka tomu získame šťastie aj my. Keby sme z nášho zdanlivo správneho priania druhým nemali žiadny prospech, potom by sme im nič také nepriali. Z tejto sebastrednej slučky nie je cesty von, pretože egoistická túžba iba po vlastnom prospechu je ľudskou prirodzenosťou.

Nemyslím si, že môžeme nájsť šťastie. Šťastie treba vytvárať. Prakticky musíme dôjsť do stavu, v ktorom presne vieme, čo robiť, aby sa šťastie prejavilo a my sme ho mohli pocítiť.
Čo je vlastne šťastie? Šťastie je pocit, že náš život je úspešný, a myslím si, že v nás tento pocit zosilňuje, čím viac sa blížime ku koncu života.

Život sám o sebe je trvalá práca, neustále totiž hľadáme cesty, ako svoj život znova a znova prebudovať tak, aby nám priniesol šťastie, po ktorom túžime. Časom prechádzame od priania šťastia pre seba a stále viac ho prajeme druhým. Navyše v takom úsilí nachádzame zmysel svojho života: „odo mňa k druhým“. Týmto spôsobom môžeme nakoniec nájsť skutočné šťastie. Je to neustála a nekonečná práca a bolo by múdre, snažiť sa pochopiť, ako k tomu dôjsť.

Na tejto ceste sa pravdepodobne stretneme s nespočetnými prekážkami, ale kľúčom k tomu aby sme na nej zostali, je, že v túto cestu uveríme, a potom, ako sa hovorí, „cesta nasleduje toho, kto po nej kráča“. Pokiaľ nás teda šťastie skutočne sprevádza, neznamená to, že som šťastný len ja. Znamená to, že sú šťastní ostatní a my na tom musíme neustále pracovať, a nie je to ľahká úloha. Nezáleží však na tom, či je to ľahké, alebo nie je. V živote nie je nič ľahké, ale práve preto je to cesta k zmysluplnému a šťastnému životu.

V múdrosti kabaly sa hovorí o dvoch cestách nášho vývoja: o ceste svetla a ceste temnoty. Cesta svetla je, keď prinášame svetlo druhým ľuďom, a cesta temnoty je, keď to nemôžeme a ani nechceme. „Nemôžem“ a „nechcem“ je v tomto prípade jedno a to isté.