Michael Laitman

Kurz lásky by som zaviedol už v škole, nečakal by som, kým si zmätené páry prídu pre pomoc a radu, keď nevedia, ako vrátiť skorší cit, aby sa od seba partneri úplne nevzdialili až k úplnému rozpadu rodiny. Rovnako ako všetky naše ostatné problémy aj tu všetko vychádza z nedostatku vzdelania, z nedostatku porozumenia, zručností a schopností, bez ktorých sa jednoducho nie je možné zaobísť.

Čím začínajú kurzy lásky?

Najprv treba páry naučiť základom ľudskej prirodzenosti. Treba im vysvetliť, čo predstavuje naše sebectvo a ako sa vyvíja, aká bola rodina a ako sa vyvíjala v staroveku, v stredoveku, v novoveku a v súčasnej dobe.

Naša sebecká túžba po potešení je v skutočnosti hnacím motorom tohto procesu, ktorý mení a spôsobuje vznik nových foriem rodinných vzťahov.

V minulosti sa od vzťahov v rodine neočakávali žiadne zvláštne prejavy náklonnosti, pretože sebectvo bolo malé a nevyžadovalo uspokojenie až do výšky lásky. Stačila mu iba účasť. Uspokojilo sa s obvyklou schémou, kedy si muž vzal ženu v rodnom kmeni alebo v rodnej dedine, prípadne sa riadil príkazmi rodičov, a nikto v tom nevidel žiadny problém.

Dnes však do toho vstupujú súčasné kultúrne a mediálne faktory a mladí ľudia sú vyspelejší ako inokedy. Prežívajú svet každým kúskom svojej duše a nemôžu sa uspokojiť s náhodnou zhodou okolností.

Početné umelecké diela, internet a televízia ukazujú toľko príkladov hľadania partnera a ich vzájomných vzťahov, nevery a sklamania, stretov a súperenia v tejto oblasti, že sa spolužitie stalo veľmi zložitým aspektom.

Naše sebectvo sa rozrástlo do tej miery, že nás mätie a zmieta nami, ako sa mu zapáči. Už si s ním nevieme rady. Preto je životne dôležité, aby sme sa ho naučili ovládať, aby sme mu nasadili ohlávku – nie tým, že ho obmedzíme, čo je v zásade nemožné, ale tým, že ho uspokojíme tak, aby neovládalo nás, ale aby sme my ovládali jeho.

K tomu sa musí každý pozdvihovať nad svojou prirodzenosťou, byť psychológom sám sebe a tiež chápať partnera, ktorý sa zo svojej strany správa rovnako. A potom s ním komunikujeme na dvoch úrovniach:

Zo srdca k srdcu

Chápeme, že máme rozum a city, dva systémy, ktoré treba vyvažovať, aby rozum prevládol nad srdcom. Potom bude každý z nich vedieť, ako byť v správnej súčinnosti s tým druhým vo vzájomnom porozumení a zbližovaní prianí.

Pokiaľ k tomu budeme pristupovať takto, stane sa z nás zrelý skúmajúci pár. A nejde o vek alebo skúsenosti, ale o samotný prístup, vďaka ktorému môžu aj žiaci na druhom stupni základnej školy zaujať vyvážený pohľad na vec. Je to skutočná zrelosť.

Dnes, však, existujú páry po štyridsiatke a päťdesiatke, ktoré sa chovajú ako deti a kladú na seba nereálne, detinské nároky ako malé deti, ktoré vedia od svojich matiek vyžadovať len zábavu.

Nie, treba rozpoznať hranice každého, zoznámiť sa s jeho vnútorným systémom. Potom budem chápať, ako blízko sa môžem k svojmu partnerovi priblížiť, kde sa mám zastaviť, udržiavať si odstup, a kde sa do neho mám začleniť alebo s ním naozaj splynúť.

Spravidla sa to naučíme z mnohých životných problémov, zo smutných skúseností z chýb, ktoré nám ukazujú, že je lepšie mlčať, než zistiť, kde sa môžeme zhodnúť a čoho by sme sa nemali dotýkať.

Územie lásky

Naše spoločné pole môžeme rozdeliť na tieto tri časti, na tieto tri typy vzťahov:

• čoho sa s partnerom nedotýkať;
• v čom nachádzať styčné body;
• v čom dosahovať splynutie sŕdc;

Potom ale vyvstáva otázka: ako toto naše pole vnímať? Ako spojiť tieto tri časti vo mne a v ňom? Ako sa neustále starať o stále vedomejšie, zmysluplnejšie zblíženie a spojenie? Ako rozvíjať lásku s ohľadom na záujmy toho druhého? Veď láska je naším spoločným „domácim miláčikom“, ktorého vychovávame prostredníctvom vzájomných kompromisov.

Odpovede na tieto otázky nachádzame spoločne.

Predovšetkým nesmieme zasahovať do súkromného teritória toho druhého. Je to niečo veľmi intímne, hlboké, či už ide o ľudí, ktorí nám boli blízki od detstva, alebo o spomienky, ktoré sa nám vryli do duše. Tejto oblasti sa jeden v druhom nedotýkame.

Potom si musíme vymedziť spoločné územie, kde môžeme spoločne diskutovať. Je to miesto spoločnej voľby, pokiaľ možno neutrálne, ktoré musíme neustále zlepšovať.

Nakoniec musíme nájsť územie lásky, kde sme včlenení jeden do druhého, a spája nás spoločný cit.

Na „spoločnom území“ sa chceme k sebe navzájom  naďalej približovať, aby sme ho pripojili k územiu lásky. Pritom si musíme byť spočiatku vedomí toho, že každý z nás je totálny egoista, ktorý sa snaží vyťažiť 100% potešenia z toho druhého. Spočiatku si každý toho druhého doslova privlastňuje. A potom sa tieto dve polia, tieto dva okruhy našich záujmov začnú postupne pretínať.

A zbližovanie je postavené na vzájomných ústupkoch, ktoré sa snažíme stále viac a viac uplatňovať. Zakaždým sa preverujeme, ako sa ešte môžeme medzi sebou viac zblížiť. Pokiaľ sa objaví nejaký pocit, je to veľmi dobré, a ak zmizne, rozum ďalej sleduje, čo sa deje. Je to nepretržitý mechanizmus, „počítač“ vo mne aj v partnerovi, a obaja vieme, že smerujeme k stále väčšiemu zbližovaniu, začleňovaniu sa do seba navzájom až k vzájomnému splynutiu. Zakaždým viac a viac, ako je to len možné.

Také sú naše plány, a nech už v živote robíme čokoľvek, všetky životné situácie prijímame nie ako náhody, ale ako príležitosti, šance na postupné zbližovanie.

Pritom v nás rozum rozvíja cit. Cítim, aký je môj partner dôležitý, aký je jedinečný. A to isté cíti aj on ku mne. Môžeme spoločne bilancovať náš vzťah, sme prepojení a verní jeden druhému. Môj partner je pre mňa výnimočný človek, ktorý sa líši od všetkých ostatných. Mám s ním spojenie, ktoré nemám s nikým iným. Medzi nami je taká vzájomnosť, že sa stávame jedným.

Z toho pramení vzájomná pomoc, vzájomná podpora, vzájomné porozumenie, neustála snaha ukazovať partnerovi, ako rád mu ustupujem a dávam mu viac priestoru. Vyžaduje to však neustálu prácu na vlastnom egoizme, aj keď každý dostáva podporu od partnera. Máme sa o čom rozprávať, máme sa jeden od druhého čo učiť.

Takto rozkvitá láska

Tu je tým najdôležitejším konať uvážlivo, pod kontrolou rozumu. Treba sa v tom cvičiť. Pretože človek sa spravidla ostýcha používať rozum a zároveň prejavovať lásku. Bojí sa otvoriť svoju dušu, aby nebol oklamaný, bojí sa, že budú jeho city zosmiešnené.

A práve preto treba človeka riadne poznať: kto je a aký je. Až potom budú naše vzťahy prirodzené a my sa prestaneme hanbiť za svoju vlastnú prirodzenosť. Naopak, budeme sa snažiť s ňou zdravo a zrelo pracovať a medzi nami nezostanú nedorozumenia, detské nejasnosti vlastné mladým párom, ktoré sa často ocitajú v sieti pýchy a nadradenosti. Naopak, dokonca aj mladý pár bude dospelý vo svojich úsudkoch, vo svojom prístupe k životu.

Keď pracujeme týmto spôsobom, po týždni zrazu zistíme, že sa všetko zmenilo: ukazuje sa, že partnera naozaj vidím ako bezchybného vo všetkom, rovnako ako on mňa –  na našom spoločnom území rozkvitla láska.