Michael Laitman

Dnes viac ako inokedy, sme svedkami opustenosti starších ľudí. V mnohých prípadoch sa o nich ich deti nezaujímajú a ani im nevolajú. V dnešnej dobe cítia deti so svojimi rodičmi stále slabšie puto. Ich rodičia možno aj umierajú a im je to ľahostajné.

Prečo? Pretože prekročili živočíšnu úroveň túžby, inštinktívnu väzbu, a už necítia prirodzené spojenie. Pomoc rodičom, napĺňanie ich potrieb a premýšľanie o nich už jednoducho nevznikajú samy od seba. Nesmieme sa preto ďalej klamať a vynucovať si niečo, čo už neexistuje. Toto prirodzené spojenie sa stratilo a už sa nevráti.

Pokiaľ budeme svojim deťom naďalej pomáhať, budú nás potrebovať. Kým im budeme niečo dávať, zostaneme im nablízku. Akonáhle to však prestaneme robiť, prestanú nás potrebovať. Takto si to príroda na dnešnú dobu nastavila. Samozrejme tu zovšeobecňujem a existujú výnimky, keď sú vzťahy stále vrelé a dôverné. Hovorím skôr o všeobecnom trende dnešnej doby, nie o ojedinelých príkladoch.

V budúcnosti sa bude priepasť ešte viac prehlbovať. V našej generácii môžu rodičia ešte stále poskytovať vedenie, odovzdávať tradície a rady. V budúcej generácii aj to bude slabnúť. Kým rodičia a deti nebudú mať rovnaké ciele presahujúce našu materiálnu existenciu, budú sa od seba vzďaľovať.

Navyše ani rodičia nebudú veľmi premýšľať o svojich deťoch. Budú uprednostňovať, aby posledné roky života strávili v pokoji, so svojimi priateľmi a kamarátmi, možno aj so svojimi domácimi miláčikmi. Už teraz sa stretávame s klubmi pre seniorov, ktoré vypĺňajú túto medzeru rôznymi drobnými aktivitami, ako je hranie kariet, domina a binga.

Má taký trend aj pozitívne stránky? Nie, nemá. Skrátka, takto prebieha v prírode náš vývoj. V súčasnosti rastie potreba po inom druhu spojenia, nie po pozemskom alebo zvieracom pute založenom na biológii a záväzkoch, ale po duchovnom.

Puto medzi rodičmi a deťmi musí byť založené na niečom vyššom: spoločnom hľadaní zmyslu a účelu života. Ak rodičia, deti, a dokonca aj vnúčatá odhalia spoločný cieľ – naplniť zmysel existencie – tento cieľ ich spojí. Bez tohto spoločného cieľa ich nič iné nespoja.

Ak rodičia povedú svoje deti k duchovnému cieľu, vytvoria jednotu ako na pozemskej, tak na vyššej, duchovnej úrovni. Odhalí duchovnú podstatu spojenia, milosrdenstva a lásky medzi sebou.

O takomto spojení dnes nikto nechce diskutovať, učiť ho a podporovať. Ľudia sa spoliehajú iba na biologické väzby, ale bude čoraz viac zrejmé, že bez vyššieho spoločného cieľa presahujúceho náš hmotný život budú také vzťahy postupne slabnúť.

Pokiaľ tieto slová znejú drsne, nie je to mojím zámerom. Popisujem, ako dnes funguje realita, a taký je svet, ktorý sme si vytvorili. Je užitočnejšie tento stav popísať na rovinu ako sa schovávať za ilúzie. Keď uvidíme, v akom nízkom základnom stave sa nachádzame, môžeme začať hľadať cestu von. Ak teda nenájdeme spoločný duchovný cieľ, nič nás nebude spájať. Preto všetkých vyzývam, aby tento spoločný cieľ hľadali. Keď rozprášime svoje ilúzie, uvidíme tento cieľ jasnejšie pred očami a začneme vytvárať nové, oživené a silnejšie putá než kedykoľvek predtým, a to nielen medzi rodičmi a deťmi, ale naprieč celou ľudskou spoločnosťou.