Michael Laitman

Ľudstvo sa vyvíja samo od seba, bez ohľadu na to, čo si o tom myslia vedci, filozofi, vlády, bankári či široké masy. Naša činnosť prináša do prirodzeného pohybu prírody len drobné odchýlky, ktoré však nemenia smer celkového vývoja — jeho podstatou je rast egoizmu.

Tento princíp zostal nezmenený aj vtedy, keď ľudstvo dospelo k zásadnému bodu: človek začal vyrábať a zarábať viac, než skutočne potreboval.

Zlomový bod

Práve vtedy sa začal rodiť kapitalizmus. Dovtedy bol život jednoduchý a prirodzený: človek žil podľa základných potrieb, produkoval a spotrebúval len toľko, koľko potreboval na prežitie. Nebola to voľba skromnosti — jednoducho neexistovali technológie, ktoré by umožňovali väčší nadbytok.

Keď však vznikol pluh umožňujúci hlbšiu orbu a vyššie výnosy, keď sa rozvinulo hrnčiarstvo a spracovanie kovov, objavila sa nová možnosť: vytvárať prebytok.

Nadhodnota sa stala motorom egoizmu a egoizmus zas poháňal jej ďalšiu tvorbu. Namiesto vnútorného morálneho a etického rozvoja človeka sme obrátili pozornosť k rozvoju technológií. V tomto okamihu sa určil smer, ktorým sa ľudstvo vydalo.

Po stáročia sme potom budovali spoločnosť spotreby s heslom: „Čím viac spotrebuješ, tým budeš šťastnejší.“ Egoizmus s tým ochotne súhlasil — čím viac dostával, tým lepšie sa cítil. A aby dostával stále viac, vytvárali sme technológie, ktoré mu presne to umožňovali.

Pri „rozbitej miske“

Dnes vidíme, že tento vývoj nikam nevedie. Nekonečné vojny, teror a kriminalita sa stali bežnou súčasťou života. Napriek technológiám, ktoré sú na svojom vrchole, nie sme šťastnejší než ľudia, ktorí žili bez nich. Nenávisť, strach a neistota z budúcnosti nám nedovolia skutočne sa nadýchnuť, nieto prežívať vnútornú spokojnosť.

Rovnako ako chamtivá starená z Puškinovej rozprávky sme sa ocitli pri „rozbitej miske“. A nie je to náhoda — náš egoizmus dospel na vrchol svojho vývoja a už ho nemožno uspokojiť.

V kabale sa táto etapa nazýva „poslednou generáciou“. Nie preto, že by po nej nikto neostal, ale preto, že je posledná, ktorá žije pod vládou nespútaného egoizmu.

Nová realita

Či chceme, alebo nie, nastal čas, keď má ľudstvo prejsť na novú, kvalitnejšiu úroveň existencie — so skutočne duchovným obsahom. To si vyžaduje naučiť sa ovládať vlastnú egoistickú spotrebu a obmedziť túžby na mieru, ktorá je primeraná, ale dôstojná. Ako v matematike: podmienka nutná a zároveň postačujúca.

Naša spotreba má byť racionálna a všetka naša energia i schopnosti by mali smerovať k najvyššiemu cieľu: aby ľudstvo ako celok vytvorilo skutočného Človeka.

V tomto procese nám môže pomôcť samotná Príroda (alebo Stvoriteľ — v kabale sú tieto pojmy rovnocenné). Disponuje silami neobmedzenej lásky a odovzdania. Zatiaľ sú nám skryté, pretože konáme egoisticky. No keď ich začneme využívať správne — nie pre vlastný prospech, ale pre dobro druhých a celého sveta — náš život sa môže zmeniť v jedinom okamihu.

Tak sa zrodí nová realita. Od opozície voči Prírode prejdeme k jej harmónii a namiesto strachu a nenávisti nadobudneme lásku a blahobyt. V tom spočíva zmysel stvorenia — povzniesť sa z priepasti nášho pôvodného, inštinktívneho egoizmu na vrchol absolútnej, nezištnej lásky.